Ťažko povedať, prečo píšem článok aj o tomto. Určite tu z toho nechcem robiť cestovateľský blog, tú úlohu prenechám scestovanejším, múdrejším a krajším. Naša cesta do Grécka bola možno len minimálne okorenená tým, že sa udiala mimo sezóny a v čase zúriacej pandémie. To musí ako dôvod stačiť.
Bola to taká z núdze cnosť. Koronavírus škrtal mnoho našich cestovateľských plánov hlava-nehlava už od jari. Po celom lete, a od momentu, kedy som sa dozvedel, že budem nešťastne nezamestnaný, sme si povedali, že niekam jednoducho odletieť musíme. V hre boli aj „dovolenky života“ ako Francúzska Polynézia alebo Maledivy. Proste väčšinou exotika, lebo požiadavka bola, aby bolo teplo, dalo sa kúpať, a prípadne aj potápať. Časom sme zistili, že ak pár, z ktorého jeden člen má už prakticky nulový príjem, plánuje dovolenku v hodnote už päťcifernej eurovej sumy, je to náročné. Respektíve, ak by sme aj nejak zabudli na finančnú stránku veci, neboli sme si istí, aké opatrenia v súvislosti s nákazou nás čakajú – či budú otvorené všetky atrakcie, ktoré sme mali v pláne, či sa vôbec bude dať kde opiť a najesť (v tomto poradí), a či sa teda oplatí investovať, ak hrozilo, že zážitok nebude stopercentný. Zhodli sme sa teda, že nám ako dovolenka zatiaľ bude stačiť niečo menej epické a primali sme sa skrátiť dolet nášho virtuálneho dovolenkového lietadla. Potom to už išlo ako po masle: destinácia – problém, iná destinácia – iný problém, ďalšia destinácia – rovnaký problém, ako pred tým. Totižto, epidemiologická situácia u nás, ale aj všade, sa rapídne zhoršovala. „Červené“ krajiny pribúdali, Slovensko sa stalo opäť komunistickým pre tie, ktoré boli pre nás bezpečné. Niekedy sa zrušili lety, niekedy sa to celé predražilo. Avšak, Zakyntos medzi možnosťami stále vytrval, ako taký neobľúbený potomok. Brali sme to ako jednoduchú a lacnú poslednú možnosť s myšlienkou, že už tam bude zima a v podstate tam nič nie je.
Ako to už býva, na konci dňa sme museli dať prednosť tomu poslednému decku. Grécko nás po celý čas nedalo na nijaký zoznam, kvôli ktorému by sa tam ku nám museli správať ako ku malomocným, a situácia priamo tam bola priaznivá. Dokonca aj slniečko malo svietiť.
Leteli sme tam posledným turnusom Wizz Airu z Viedne. Hneď, ako sa sme za reklamované devätnásťeurové letenky zaplatili so všetkými poplatkami 127 EUR na osobu, nám poprichádzali vyplnenia formulárov, či sme zdraví, kde a s kým sa budeme nachádzať a Rakúšania chceli aj potvrdenie, že cez nich len prechádzame a že potom vypadneme. Ak by niekto naivne chcel mať svoje osobné údaje pod kontrolou, nech radšej necestuje.
Absolútne skvelé na celej tejto kríze je, že keď už sa dá niekam cestovať a rozhodnete sa pre to, tak je to jednoduché. Na letisku žiadna tlačenica, lietadlo prázdne a s predstihom. Príjemné. Pristáli sme v nádhernom počasí a podujali sme sa na kontroly covid formulárov a na rýchly test. Išlo len o výter z hrdla. Uznávam, že teta, čo to na letisku robila, asi nebola zdravotníčka a evidentne mala inštrukcie robiť to dôkladne. Ale teda čo tam z toho niektorí spolucestujúci robili, bolo fascinujúce. Najmä jedna pani sa odťahovala ako keby jej do úst išli strkať malotraktor. Na výsledky sa nečakalo, mohli sme ísť. Prakticky okamžite sme mali aj auto, ktoré sme rezervovali deň pred tým. 30 minút po dosadnutí na dráhu sme sa už viezli do hotela, čo si v hlavnej sezóne bez vírusu neviem predstaviť. Hotel bol Ionian Hill, môžem ho totálne odporučiť. Prišli sme o desiatej, oficiálne sa dalo ubytovať od 14tej, ale nebol to problém, navyše sme ešte dostali aj raňajky za noc, ktorú sme tam neboli. Izbu sme mali priamo pri bazéne, ktorý už vlastne v októbri nemal fungovať, ale bolo vidno, že v kríze sa všetci snažili služby natiahnuť.
To platilo napríklad aj o reštauráciách v meste, nebol problém sa najesť alebo niečo vypiť. Jediná škvrnka na tomto fakte bola Reštaurácia Charlie Chaplin. Viezli sme sa okolo nej cestou do hotela a počas pobytu ešte veľakrát. Ani zadebnené okná ma nemohli presvedčiť, aby som nedúfal, že tam pôjdeme. Každý raz som s nádejou pozeral, či už neotvorili, lebo už nie je víkend alebo skoro ráno. Lákalo ma ísť tam, nasať atmosféru nemého filmu, jesť to, čo ľudia jedli počas „Veľkej depresie“ v tridsiatych rokoch… Aj keď to sa mi asi splnilo, nejedli sme tam nič. Skrachovalo to, no.
Počul som zopár názorov, že na Zakyntose sa toho nedá moc robiť a že tam nič nie. To neplatí pre štvordňovú dovolenku. Len cesta a pobudnutie na vyhliadkovú plošinu, z ktorej je vidieť slávna Navagio pláž (s vrakom lode) bola na niekoľko hodín. Potom sme s maličkou dušičkou išli do Porto Vremi, kde sa ponúkajú plavby na spomínanú pláž a ku jaskyniam na severozápade ostrova. Tam to vyzeralo ako pri rusoveckom jazere v strede decembra a vskutku som v tom aute netušil, kde by si človek objednal loď. Ale jeden zriadenec sa našiel a za krásnych 25 eur nám lístok na trojhodinovú plavbu predal. Súčasťou bolo vylodenie a kúpanie na samotnej pláži a bol to úžasný zážitok.
Ďalší celý deň prešiel, keď sme sa pohybovali na juhu ostrova. Zakyntos je známy hniezdením vodných korytnačiek, dá sa ísť na pláž, kde sa to deje, je tam k tomu aj informačné centrum. Pre nás už, bohužiaľ, bolo na akékoľvek korytnačky neskoro. Ale objednali sme si loďku, s ktorou sme sami mohli ísť na korytnačí ostrov, ako aj pozorovať korytnačky v zátoke (keby tam nejaké boli). To bola ohromná sranda, cítil som sa ako ostrieľaný morský vlk, ktorý musí koráb bezpečne prekormidlovať pomedzi skaly, leviatanov, krakenov a iné nástrahy.
Čo sme my počas našej návštevy ani nestihli, bolo ísť do aquaparku, do múzea olivového oleja (ok, nebudeme si klamať, tam by som nešiel), a do nejakej vnútrozemskej zoo, či čo to bolo. Ale chcel som tým len vyjadriť, že tam je čo robiť. Aj s prihliadnutím k tomu, že primárne je tam kopec pláží, ktoré sú aj krásne, aj komerčné a niektoré škaredé, a niektoré nekomerčné. Okrem toho sa tam dajú požičať aj bicykle, čo reálne nechápem, lebo tam nie kilometer cesty bez krutého stúpania. To z jedného výletu na pláž 30 kilometrov ďaleko spraví aj týždňovú dovolenku.
Hromada času sa na ostrove dá stráviť jazdením po ňom, to by mohla byť samostatná kapitola. Moje očakávanie bolo, že tam budú vodiči takí „južanskí“. To znamená, že stopky, pruhy, rýchlostné obmedzenia a iné artefakty, by boli len také smutné odkazy gréckych úradníkov niekde ďaleko za vodou v Aténach. Ale nie. Jazdilo sa tam mimoriadne slušne. A aby som sa vyjadril úprimne bez servítok: jazdia tam pomaly. My sme ešte mali šťastie s tým nízkym počtom turistov, a neviem, aké by to bolo na preplnenom ostrove, ale naše Suzuki Swift bolo ako z komiksu Flash, kde všetci z hrdinovho pohľadu stoja a on necháva len kúdol dymu. Až kým sme sa nepriblížili k nejakému domácemu pickupu, ktoré tam všetci išli 30. Naložené, aj prázdne, hore kopcom, aj dole. Keď raz budem rozprávkovo bohatý, požičiam si na takomto ostrove kabriolet a budem si to totálne užívať.
Čo nám tento výlet dal? Upokojenie, že cestovania sa ani v čase pandémie netreba až tak báť. Z veľkej časti ide život ďalej a minimálne na Zakyntose boli všetci radi, že sme prišli.