Mal to byť výlet niekoho iného. Valentínska romantika v srdci Tatier,
v zrekonštruovanom hoteli zámockého typu Lomnica. Ale keďže reálny život nie je stály ako týčenie sa tatranských končiarov nad Liptovom, ale skôr nestály a niekedy nešťastný ako výsledky najväčších favoritov našej futbalovej ligy, na romantický víkend zobrala kamoška Janku a ja som sa pridal v sobotu. O mojej ceste na miesto je iný článok.
O počasí sa nedá povedať, že by nejak výrazne prialo turistike. V sobotu sme sa len vyviezli na Skalnaté Pleso, keď sa rozpršalo a boli sme v tej veľkej jedálenskej časti reštaurácie úplne sami. Skôr sa nám páčilo ísť do Popradu na dobrú večeru a pivo, čo sa aj podarilo.
V nedeľu to už vyzeralo lepšie. Aby nebolo málo, opäť sme sa ocitli na Skalnatom a cieľ bol na Zelenom. Trasa to nie je nijak nebezpečná, ale ja, s mojou nešťastnou koordináciou pohybov a obavami, som po tých balvanoch išiel extrémne pomaly a nervózne. A pretože a znova začínalo zmrákať, zavelil sa ústup a chôdza len na Hrebienok. V podstate sa dá povedať, že si za ten deň môžem sám. Túra je to pekná, sú na nej výhľady na podtatranskú oblasť, vodopády, čerstvý vzduch. Kochali sme sa tým všetkým, takže nám to celé aj dosť dlho trvalo. Keď sme sa blížili ku Hrebienku, bolo niečo po pol šiestej, boli sme hladní, smädní, a bolo nám treba cikať. Pri vchode do reštaurácie nás jedna pani upozornila, že už je v podstate zatvorené. Pozrel som sa na otváracie hodiny, malo byť otvorené do osemnástej. Do toho ešte zostávala pol hodina. Ale dievčatá mohli ísť v pohode na toaletu, tak som to bral tak, že je to ešte celé v pohode. Dostal som za úlohu ísť sa opýtať ku pokladni, aké máme možnosti riešenia našej situácie ohľadom smädu a hladu, v kontexte času a miesta. Popravde to normálne nerobím, posielam väčšinou Janku. Okrem mojej lenivosti je to z dôvodu, že som ľuďom nesympatický a pôsobím nevľúdne, a ak sú náhodou nepríjemní oni, tak už nevľúdne len nepôsobím, ale aj som a neraz aj horšie. Janka je zlatunká vždy a vždy sú k nej dobrí. Avšak kvôli primárnym potrebám to pripadlo na mňa.
Keď som vošiel dovnútra, vládol tam čulý ruch. Niežeby sa tam hmýrili a boli obsluhovaní zákazníci, no za to sa poctivo upratovalo a rátali peniaze v zatvorenej pokladni. Vyše dvadsať minút pred oficiálnym zatvorením. Za normálnych okolností by ma to len iritovalo a odišiel by som s mávnutím ruky, ale už viackrát spomínaný smäd a hlad v človeku prebúdzajú nevídanú odvahu, zvedavosť, možno aj naivitu. Konkrétne v tomto prípade by o mne niekto povedal, že aj snaha o konfrontáciu, ale tak to nebolo. Tak som sa pani pri pulte opýtal, či sa ešte dá niečo objednať a najesť. Povedala mi k tomu jedinú vetu: „Vy čo ste?“ Normálne, takto. Už-už som sa chystal jej odpovedať protiotázkou, že z akého pohľadu chce vedieť, čo som? Chce to z hľadiska biologickej antropológie? Som homo sapiens. Ak by sa to pýtala z hľadiska filozofickej antropológie, odpovedal by som: „Som človek, rozmýšľajúca a milujúca bytosť, uvedomujúca si samú seba.“ Alebo z hľadiska demografie? Som muž, 35-ročný, žijúci v Bratislave. Zrazu mi ale došlo, že jej otázka bola čisto rečnícka a že v jej ponímaní som kokot.
Úprimne, nepáčilo sa mi to. Nie v rámci mojej namyslenosti a pocitu, že „ku mne sa takto nikto správať nebude“, ani pocitu „ako sa ku mne ako zákazníkovi môžu takto správať?“ Jednoducho len v rámci slušného správania. A mimochodom, ako sa tak môžu ku mne správať? A ako sa tam môžu správať ku zákazníkovi?
Zmohol som sa iba na „Takže sa to nedá?“. A vraj nie, že pokladne sú zatvorené a jedlo sa podávalo iba do pol piatej. Niekto by teraz možno očakával, že som tam vytiahol Tritónov trojzubec a rozpútal som búrku všetkých morí a oceánov, ale nie, pokojne som poďakoval za informáciu a odišiel. Aj Janke som sľúbil, že budem na ľudí dobrý.
Nuž ale, malú analýzu si teraz neodpustím. Chápem, že to môže byť sčasti ako debata, čo bolo skôr, sliepka alebo vajce? Konkrétne to, či podnikatelia neposkytujú služby, alebo tie služby skracujú preto, lebo sa im to neoplatilo a nikto tam nechodil, alebo proste donútili tú zákaznícku chamraď tie služby ani nevyhľadávať, lebo proste nie sú. Ja mám z niektorých skúseností pocit, že to môže byť reálne aj druhá možnosť. V lete je v Tatrách množstvo turistov, tobôž cez koronu a vonku je svetlo dlho. Aj v okolí Hrebienka bol vtedy kopec ľudí, ešte aj po tej 18tej. Ale o pol sa už človek k ničomu neprepracuje. A k jedlu už po pol piatej, čo je priam až vtipné. Ale nevadí, nechajme to tak, povedzme, že to je normálne a v poriadku.
V istej chvíli sa však treba zamyslieť, prečo sa zákazníkovi dostane odpovede „Vy čo ste?“ Treba hľadať chybu v tej pracovníčke samotnej? Alebo v jej pohnutom detstve? Alebo v majiteľovi, ktorý ju slabo platí? Alebo vo vláde, ktorá nezvláda vytvoriť konjunktúru, v ktorej by boli zamestnanci v službách štatisticky šťastnejší? Alebo v Adamovej Eve? Neviem, ale je to sranda, ako sa na Slovensku niekedy až ťažko míňajú peniaze. Asi ich nikto nechce. Ktovie prečo.