Výstup na Veľký choč mi bol navrhnutý veľmi nečakane. Myslím, že som práve na hajzli hral Bejeweled, keď mi o tom Janka napísala. Bez rozmýšľania som súhlasil. Veď o to, aké to reálne môže byť, sa budem starať neskôr. Ešte pred tým dohodla predaj gauča nejakej babe do Banskej Bystrice. Tá ale nemala žiadnu možnosť prísť si poň a posielať to po kuriérovi bolo na dlhé lakte a s vysokými nákladmi, tak sme sa už po niekoľký krát rozhodli urobiť z manažérskeho Audi kombi také to pastelovozelené Iveco Daily (alebo aspoň ja si to tak predstavujem) a že to teda spojíme aj s dopravou tovaru. Zavolali sme ešte kamošov – manželský pár, či sa nepridajú. Súhlasili s mimoriadnym nadšením. Po predchádzajúcom veľkonočnom týždni, kedy sa nesmel opustiť okres, by kopa ľudí najradšej vycestovala kamkoľvek. No výsledný plán bol, že my s Jankou pocestujeme do Ružomberka už v piatok po práci a kamoši sa pridajú v sobotu ráno už rovno na túru. Termín odovzdania gauča bol v nedeľu.
Janka sa trošku obávala, či sa nám gauč do Audiny zmestí. Ja vôbec, lebo to bol malý gaučík o šírke 150 centimetrov, ktorý som ešte naschvál nejakú dobu zháňal pred dvoma rokmi, aby bol skladný do garzónky. Keď som však videl, koľko jedla Janka balí, keďže bola stále v tej čistiacej diéte a musela mať všetko pripravené, začal som sa o priestor báť aj ja. Nakoniec sa akurát zmestil gauč, dve tašky s jedlom, veci na oblečenie, šesť pív a moja veľká kniha o starovekom Egypte.
Na ceste sme sa potýkali so spoločnou dilemou. Janka si esemeskovala s babou, ktorej sme viezli gauč. Písala, že nevie presne, kedy bude doma, lebo čaká na rozpis služieb z nemocnice, ktorý sa kvôli CoviD-19 stále mení. Počas celej vírusovej krízy sa zdravotnícky personál označuje za prvú líniu v boji, od verejnosti sa vyžaduje obrovská vďačnosť a dokonca charitatívne organizácie zbierajú príspevky pre zdravotníkov. A to aj v situácii, kedy to na Slovensku nebolo také horúce a zdravotnícky personál nebol preťažený. Ale aj tak. V aute nastalo taký dumavé ticho, ako keď človek ide na dovolenku a rozmýšľa, či na niečo nezabudol. Niekto na konci takého ticha vykríkne „Na Kevina!“, niekto iný, že či tej babe ten gauč nepodarujeme, keď už robí v tom zdravotníctve a teraz sa to patrí. Ale na druhej strane, dohodnutá cena bola 100 Eur a to človek nenájde na strome. Aby si čitateľ náhodou nemyslel nejaké veľké veci o našom dobrom srdci, predbehnem a napíšem, že to nakoniec bolo za prachy, ale aby som to zachránil, tak trošku aj po nedorozumení s posielaním na účet.
Po príchode malo ísť všetko ľahko, s ubytovateľkou sa netreba stretnúť, kľúče od parkoviskovej rampy a od bytu budú v sejfe vedľa bytu. Ibaže za zavretými dverami budovy. Janka to zavolala domácej, ktorá prisľúbila riešenie. Zatiaľ sme tam postávali, nevylučujem, že minimálne ja hladný a tým pádom s bezradným výrazom. Na základe sa mohla zobudiť aj moja neznášanlivosť k ľuďom, ktorí zbytočne pchajú nos do cudzích vecí. Okolo išiel taký zrelý pár, keď nás týpek uvidel, išiel hore schodmi k nášmu apartmánovému domu, ako by tam býval. Tak sme sa ho opýtali, či by nás nepustil, že sme tu ubytovaní a kľúče sú pri byte. No tak nám vo veľkom začal vysvetľovať, ako je to teraz zakázané a že je všetko pozatvárané a blabla. A odišli, čiže tam ani nebývali! Janka tomu neverí, ale podľa mňa to bolo celé len divadielko, aby nás donútil sa ho niečo opýtať a aby nás mohol zjebať. Otvorila nám teta, ktorá išla vyniesť smeti. Potom Janke vskutku volala ubytovateľka, že hovorila so správkyňou, ktorá sa úplne preľakla, že by tam mali byť ubytovaní nejakí hostia a že je to zakázané a že to kontroluje polícia, no proste sodoma gomora, vyriešená tak, že sme si akože požičali apartmán od Cilky a jej brata. Celé mi to prišlo smiešne. A aj sa tu s tým „priznávam“ preto, lebo si ozaj nemyslím, že sme robili niečo nelegálne, neboli sme v oficiálnom penzióne, ani hoteli, naozaj nám len jednotlivec prenajal byt, v ktorom sme nestretli viac ľudí, ako by sme stretli doma. Ešte som zabudol spomenúť, kde to bolo – pri Ružomberku na Hrabovskej nádrži. Veľmi pekné miesto, ktoré odporúčam. Hmm, vyše jednej normostrany a ešte je len piatok večer.
V sobotu sme sa zobudili do krásneho slnečného rána a ideálnych podmienok na behanie, ku ktorému chcenie mi odvial jarný vánok, takže sme nešli. Ale nakoniec to tak bolo dobre. Okolo pol desiatej prišli kamoši a priamo nás odviezli do Valaskej Dubovej, odkiaľ sa začína stúpanie na Choč. Na parkovisku som dostal rapel, lebo kamoš len tak medzi rečou spomenul, že na trase sú aj reťaze.
Práve som sa rozhodol, že celý môj príbeh a vzťah ku turistike, náročnej turistike a ku technickým pasážam pri turistike opíšem v samostatnom článku, ale teda tá informácia ma netešila, Janka povedala, že som bol dokonca agresívny. Nuž ale presvedčili ma a vyrazili sme. Východzí bod v dedine je vo výške približne 660 metrov nad morom, Veľký Choč v 1611. To dáva tušiť, že pri tomto nejde o prechádzku ako popri ramene Dunaja. A to sme pocítili už v dedine a tesne za ňou, kde sú hneď tiahle a aj celkom prudké stúpania. Za to je to cesta veľmi malebná, taká tiesňava, z ktorej je po chvíli cesty vidieť aj pekný skalný previs a skalná suť z nejakého zosuvu. V istej fáze sa nám výstup znáročnil tým, že na chodníku boli ešte zvyšky zľadovatelého snehu, niekedy skoro po celej šírke. Na výber vtedy bolo šľapať po šmykľavom povrchu alebo po blate. Každý podľa svojich preferencií. Od určitého bodu sa dal chodník obísť priamo cez les, ktorý tam nebol tak hustý a celkom to pomohlo. Toto všetko sa dá užívať si na asi štyroch kilometroch a 500 výškových metroch až po Strednú poľanu. Je to obrovská lúka, pri ktorej som ja ani neveril, ako môže byť niečo tak rovné a rozľahlé ešte nad tou horou, cez ktorú sme doteraz išli. Je z nej už aj prvý výhľad na Veľký choč. Pri tom pohľade na ďalších ešte skoro päťsto sa mi ani nechcelo popravde. Vzlietol som aj s dronom, ale dosť fúkalo.
Zvyšok cesty mal ísť po zelenej značke. Tú sme nevideli, tak sme sa vybrali po trase, kam, a odkiaľ, chodili ľudia. Áno, premávka bola celkom veľká, počasie prialo. Stúpalo to, a stúpalo. Potom tam ešte bolo stúpanie. Proste nuda. Ja som sa prezabávaval len tým, že som mal obavy z tých reťazí, ktoré ešte stále neboli a zo zostupu cez tie zľadovateľé úseky, lebo som v tom bojko. V jednej chvíli sme na strome uvideli červenú značku, zelenú stále nie, ale teda nebolo kam inam ísť. Táto malá záhada sa vysvetlila skoro až pod vrcholom, kde bolo také minirázcestie a na tú našu červenú trasu smerovník „zimný chodník“. Nuž a áno, boli na ňom aj reťaze a ja bojko som ich aj využil, ale dá sa predpokladať, že ich tam dali kvôli nebezpečnosti v metri snehu a nie pri suchých dvadsiatich stupňoch.
Odtiaľ chýbal už len nenáročný kúsok na vrchol. O tomto kopci sa vraví, že je z neho vidieť celé Slovensko a je to skoro pravda. My sme mali parádnu viditeľnosť a mohli sme sa kochať pohľadom na Západné a Nízke tatry, na Fatry (na Matry nie) a na celé okolie v 360 stupňoch.
Ak som cestou hore udával tempo ja, lebo sa vtedy aj menej bojím a som namakaný švihák, smerom dole to bolo presne naopak. Zvolili sme si teda letný chodník po zelenej značke a ten bol veľmi strmý a ja som vážil každé našliapnutie, ako by som si vyberal, kam sa prihlásim na strednú školu. Janka išla so mnou, ale inak nás kamoši museli čakať aj na Poľane a aj pod zľadovatelými úsekmi v lese. Ale zvládli sme to.
Podľa hodiniek sme prešli dokopy 12 kilometrov so stúpaním 966 metrov, dole pri aute som ďakoval svojej lenivosti, že mi ráno zabránila ísť behať. Zároveň som ďakoval Janke a ostatným, že ma nenechali zostať v dedine, keď som sa zľakol technickej náročnosti. Po tom všetkom nemohla chýbať návšteva okienka krčmy, v ktorej zatkli Jánošíka a išli sme späť do Hrabova.
V nedeľu sme úspešne dodali gauč v Banskej bystrici a konečne s prázdnym autom sme mohli ísť domov.