Pre mňa boli Markézy highlight našej cesty a pri plánovaní som všetko prispôsobila tomu, aby sme sa sem dostali. Je to odľahlá časť Francúzskej Polynézie, z Tahiti sa sem letí ešte 4 hodiny. Môj vysnený ostrov bol Fatu Hiva, na ktorý sa dá dostať len loďou z ostrova Hiva Oa. Tam sme pristáli a na letisku nás čakala domáca, u ktorej sme si objednali ubytko, s polynézskym kvetinovým vencom. Zastavili sme sa v miestnej dedine, resp. hlavnom meste Atuone, kde žil aj Paul Gauguin a Jacques Brel. Ak náhodou neviete, kto je ten druhý menovaný, tak ste rovnakí burani ako my dvaja. Ale teda je to slávny francúzsky šansonier, ktorý tu žil a tvoril a je po ňom pomenované aj miestne letisko. Dedinka je malebná, je tu múzeum týchto dvoch umelcov, dve reštaurácie a pláž pre surferov. Všetko je obkolesené vysokánskymi husto porastenými útesmi. V Gauguinovom múzeu sme sa dozvedeli čo-to o jeho živote, ale aj to, že bol veľmi nepríjemný na svoju manželku. Aspoň podľa listov, ktoré tam boli vystavené.
Po chvíli sme si všimli, že každý máme na hodinkách iný čas s polhodinovým rozdielom. Najprv nám to nedávalo zmysel, ale potom sme zistili, že naozaj je na Markézach a pol hodinu viac než v ostatných častiach Polynézie. Problém bol, že sa nám ten čas stále menil aj na hodinkách, aj na mobile a nikdy sme vlastne nevedeli, koľko je reálne hodín. Bývali sme u manželov Mimi a Pierrica, ktorí mali krásnu vilku na kopci s bazénom a neskutočným výhľadom. Precestovali celý svet, vychovali tri deti a na dôchodok si postavili tento guesthouse. Kapacitu majú maximálne 6 hostí, pre ktorých chystajú raňajky a večere a vedú s nimi dlhé diskusie. Boli sme tam ako doma, bývali sme ešte s ďalšími dvoma pármi. Jediný problém bol, že všetci okrem nás hovorili po francúzsky a tak sa väčšina diskusií zvrhla do tohto jazyka. Ale aj tak spoločné večere boli veľmi príjemné, hrala dobrá hudba, jedlo bolo fantastické a boli sme predsa na Hiva Oa, jednom z najodľahlejších a najčarovnejších miest na svete.
Prvý deň sme si požičali elektrobicykle, aby sme preskúmali časť ostrova. Bola to naša prvá skúsenosť s e-bikemi a nevedeli sme úplne odhadnúť, ako rýchlo si môžeme dovoliť míňať baterku. Tak sme väčšinu času išli len s minimálnou pomocou do veľkých kopcov pri páliacom slnku. Nemali sme veľmi plán, ale po ceste „niekam“ sme objavili Tiki souriant – smejúceho sa Tikiho. Tiki sú také sochy, ktoré sú všade navôkol a sú to vlastne vyobrazenia bohov v markézskej kultúre. Tento jediný je zobrazený s úsmevom. To je všetko, čo sme o ňom vedeli, tak sme ho pozdravili a tiež sa na neho usmiali. Potom sme pokračovali na miesto, ktoré nám poradil chlapík v požičovni bicyklov a aj naša domáca. Volalo sa Upeke a zapamätali sme si to podľa toho, že celý deň bol vonku riadny úpek. Nevedeli sme, čo to bude, o týchto Markézach je veľmi málo informácií na internete a knihy sú väčšinou len vo francúzštine. Veľa vecí nie je ani na mape. Časť cesty bola hustou džungľou, kde sa na zemi váľali mangá a banány z okolitých stromov. Keď sme tam prišli, vyrazilo nám to dych. Boli to pozostatky obradného mesta s múrmi a terasami, obkolesené hustou džungľou a v pozadí majestátne čierne strmé skaly. Mala som pocit ako na Machu Picchu predtým, než ho objavili. To miesto malo čarovnú moc, čítali sme si na informačnej tabuli, ako tam uctievali Bohov a áno, venovali mu aj ľudské obete. Nikto iný okrem nás tam nebol až asi po hodine, čo sme to tam skúmali, prišli dvaja domáci. Bolo to úžasné a stále neprebádané. Viedli sme debatu o tom, koľko Slovákov tam doteraz mohlo byť. Podľa mňa maximálne 20, Pišta si myslí, že 100. Keďže sme zistili, že máme ešte vyše 60% baterky na bicykli, naspäť sme už išli s najvyšším levelom pomoci a do kopcov sme si to hasili v priemere 19 km/h.
Ďalší deň sme sa chceli viac dozvedieť o markézskej kultúre. Pripojili sme sa k našim spolubývajúcim a išli sme s miestnym sprievodcom na okruh okolo ostrova. Náš guide Pifu bol Markézan telom i dušou, vážil si svojich predkov a snažil sa, aby ich dedičstvo nevymizlo z povrchu zemského. Zároveň bol scestovaný a vedel štyri jazyky. Zatancoval tanec Haka, aby nám bohovia dovolili navštíviť posvätné miesta. Hovoril o Markézanoch a o ich zvykoch. Bol to vyspelý národ, ženy mali odjakživa rovnaké práva ako muži a mohli vládnuť. Boli to moreplavci, ktorí rozumeli hviezdam, oceánu, prúdom. Vraj každý ostrov má svoj hviezdu, podľa ktorej sa vedeli orientovať pri cestách. Božstvá mali v zemi, nie na oblohe a všetko bolo spojené s prírodou a matkou Zem, ktorá dávala život. Vážili si každý strom, všetky kvety a ovocie ako zdroj obživy. Každý tvor mal svoju manu, niečo ako dušu, alebo život sám v každom z nás. Až na to, že ľudské obete tu neboli ničím výnimočným. Keď bol niekto veľmi múdry, usporiadali veľký obrad, pri ktorom ho zabili a náčelník zjedol jeho mozog, aby získal jeho múdrosť. Každý rok zhodili z útesu najkrajšie dievča, aby tak poprosili o dážď. Takže byť múdry a pekný sa tu veľmi neoplatilo. Pifu nás vzal aj na obed k miestnej kuchárke a dali sme si špeciality, ktoré by sme doma asi nikdy nejedli – bravčové s banánom, kozľacinu v kokosovom mlieku a napodiv nám to veľmi chutilo. Obedovali sme s nórsko-francúzskym starším párom, veľmi scestovaní a inšpiratívni ľudia, ktorí napríklad zakladali vo vojnových zónach školy pre ľudí s traumami. Ale o Slovensku toho až tak veľa nevedeli, lebo sa pýtali, či máme demokraciu. Celkovo sa nám opäť potvrdilo, aké je vo svete povedomie o našej krajinke. Napríklad aj v jeden večer, keď nám naša domáca mala potrebu vysvetlovať, čo je tiramisu.
Ďalší deň sme pokračovali z Hiva Oa loďou na moju milovanú Fatu Hivu. Hoci som sa tam veľmi tešila, cesta na rozbúrenom mori bola pre mňa muky a prakticky mi 4 a pol hodiny bolo nonstop zle. Keď sme tam prišli, lialo ako z krhly, ale o to bol ten ostrov dramatickejší. Posledný raj Thora Heyerdahla. Sú tam len 2 dediny a pre turistov len dva penzióny. Keď sme prišli do nášho, čakala nás staršia pani vo veľkých okuliaroch, z ktorej úplne sršalo, že je učiteľka. A aj bola. Vytiahla notes so zoznamom mien, ktorí mali byť u nej ubytovaní a čítala. Našťastie Žana Koudelová deux personnes tam bola. Asi sme boli nejak privilegovaní, lebo ako jediní sme dostali kvetinové vence a izbu s vlastnou kúpeľňou. Nevieme prečo, ale nesťažovali sme sa. Bolo nás tam dokopy 10, bol to malý starší dom, kde nikto nemal veľa súkromia a nažívali sme si tam ako jedna veľká francúzska rodina až na to, že dvaja členovia nevedeli po francúzsky. Ale našťastie nám všetko dôležité prekladali.
Asi hodinu po príchode niekto zavolal jednej našej spolubývajúcej, že pre nové opatrenia zrušili loď, ktorou sme mali ísť o tri dni späť. Pišta sa zdesil a ja som sa tešila, že sa z nás stanú naozajstní Robinsoni. Samozrejme naša francúzska rodina začala hneď vyvolávať kamošovi, ktorý má kamoša a ten má bratranca a objednali sme si nakoniec súkromnú loď, takže odchod zostal podľa plánu. Na ďalší deň sme išli na trek naprieč ostrovom z našej dediny Omoa do Hanavevi. Spoznali sme úžasné vnútrozemie, za každou zákrutou sa nám vynárali neskutočné výhľady na špicaté útesy a skaly husto porastené zeleňou. Fatu Hiva je ako rajská záhrada, kde kvitne všetko naraz a spolu. Palmy, listnaté stromy aj ihličnany. Rastú tam všetky možné exotické druhy ovocia, limetky sú tam pováľané po zemi, lebo ich nestíhajú zbierať. V džungli rastú nadivoko orchidey, strelície, kvety tiari (symbol Polynézie) a kopec pestrých kvetov, ktoré bohužiaľ nepoznám. A keď sme si už mysleli, že to ani krajšie byť nemôže, zjavil sa nám ešte popri ceste vodopád. Náš cieľ – dedina Hanavave ústi do slávnej Virgin Bay. Predtým sa volala Baie des Verges, čo by sa dalo preložiť zátoka falusov, pretože je tam veľa skál v tomto tvare. Pre kresťanských misionárov bol však tento názov neprípustný a tak pridali jedno písmeno a stala sa z nej panenská zátoka- Baie des Vierges. Každopádne je to podľa mnohých námorníkov najkrajšia zátoka na svete. Ktovie, či práve kvôli tým falusovým skalám. My sme sa v nej aj okúpali, hoci je to prístav. Keď som plávala, zrazu okolo mňa prebehla loď plná psov. Niektorí z nich vystúpili a ďalší sa viezli ďalej. Nevedeli sme, čo tento psí expres znamená, ale bolo to milé. Naspäť do našej dedinky nás zobral miestny námorník na malej loďke. Nebral to len ako taxi, ale ukázal nám aj rôzne zátoky a jaskyne na pobreží. Bolo to prenádherné. Celý ostrov dookola tvoria vysokánske skaly s hustou zeleňou. Strieda sa tam nonstop dážď a slnko a preto je tam stále taká bujná vegetácia. A ak by si niekto z nás ešte stále nebol istý, či je v raji, tak sa nám ešte pri príchode do nášho prístavu objavila dúha. Prvý raz v živote sme videli úplne celý poloblúk z jednej časti mora na druhú. Mali sme pocit, že sa jej môžeme dotknúť.
Na ďalší deň sme išli s jednou ornitologičkou do vnútra džungle. Pracuje tam na projekte na záchranu vtáčika – čierneho monarcha, ktorého je na ostrove už len 17 kusov. Ukazovala nám kamerové pasce, ktorými pozorujú nielen vtáčikov, ale aj ich predátorov – potkanov a divé mačky. Prvý raz sme naživo videli, ako takáto práca funguje. Hovorila nám aj vtipný príbeh o tom, ako na Markézach urobili veľkú stenu s obrazmi vtákov, ktorá mala poukázať na ich záchranu. Keď tu bol asi pred dvoma týždňami Macron (tesne sme sa minuli), tak pred touto stenou rečnil o tom, ako sa francúzska vláda snaží pomáhať. Problém bol, že na obrázku bol jeden vtáčik, ktorý v Polynézii vôbec nežije, ďalší bol nakreslený s rybou v zobáku, pritom sa živí jaštericami a ďalší bol inej farby než v skutočnosti a v ústach mal kvetinu, čo by sa podľa tejto holky reálne nikdy nestalo. V Polynézii je inak veľmi málo zvierat, keď nerátame podmorský svet. Okrem plazov a vtákov tu nežije takmer nič, teda len domáce zvieratá ako psy, mačky, kozy, kravy a prasiatka a sliepky. Tých je všade veľmi veľmi veľa a takmer neustále tu počujeme kikiríkanie kohútov.
Napriek tomu, že Fatu Hiva je taký čarovný ostrov, jej obyvatelia si to čaro až tak neuvedomujú. Nenájdete tam domčeky so slamenými strechami späté s prírodou, ale „škaredé“ domy so strechami z vlneného plechu. Všade a všetci majú JBL repráky, akoby ich táto firma sponzorovala. Pre mňa to bol aj napriek tomu výnimočný ostrov s úžasnou atmosférou a odchádzala som odtiaľ s obrovskou vďakou, že som ho mohla vidieť a zažiť.
Medzičasom sme sa dozvedeli, že na niektorých ostrovoch vyhlásila vláda lockdown. Týkalo sa to aj Bora Bora, kam máme teraz namierené. Lety nezrušili, ale cestujúci by mali mať relevantný dôvod, ako návšteva rodiny, alebo zdravotná starostlivosť. Nevieme, ako je to s turistami. Podľa nejakej facebookovej diskusie by nás mali pustiť, keďže ideme z Markéz, kde je situácia dobrá. Tak sa spoliehame, že aj na letisku tú diskusiu čítali a pustia nás. Ak sa tam dostaneme, budeme môcť byť len v hoteli a na priľahlej pláži. Pišta sa teší, že sa mu splní sen o trávení dovolenky. Ďalší ostrov, náš posledný, je ešte Rangiroa, kde zatiaľ lockdown nie je. Snáď ešte vydrží.
