Za symbolom divokokartového znaku* sa skrývajú slová „Sunrise“, „Sunset“ a „Midnight“. Na zisťovanie, pod akým názvom sa to distribuovalo do slovenských kín, som lenivý. Možno rovnako, možno to do slovenských kín ani nešlo. Pri písaní recenzií si ešte stále nie som istý, ako to pojmem. Sčasti mám pocit, že ak to nemá byť nudné, oplatí sa recenzovať len nepodarky a poriadne ich nenávidieť. A keď už niečo tak nenávidím, tak mi nemôže vadiť, že tomu vyzradím dej a pekne rozoberiem všetky chyby. To ale nemusí byť fér ku všetkým čitateľom, ktorí nie sú pripravení mi bezpodmienečne veriť a chcú sa presvedčiť na vlastné oči a uši. Tak to skúsim bez spoilerov. Z tohto odseku by sa možno dalo vydedukovať, že sa mi to celé nepáčilo, ale neunáhli sa, milý predvídavý čitateľ, nemusí to tak byť!
Táto trilógia sa objavila vo filmovom kvíze a s Jankou sme sa rozhodli, že si ju pozrieme. Ja som o tom netušil nič. Dostalo sa ku mne len, že ide o filmy, v ktorých sa dvojica ľudí stretáva v deväťročných odstupoch a že v deväťročných odstupoch boli produkované aj filmy. To znie zaujímavo.
Before Sunrise bol nakrútený v roku 1995. Otváracia scéna sa odohráva vo vlaku niekde medzi Budapešťou a Viedňou. Babenku (hrá ju Julie Delpy) pri čítaní vyrušuje v nemčine sa hádajúci pár a tak si presadne na miesto, ktoré je len cez uličku ku týpkovi (Ethan Hawke). Keďže osud je entita hravá, tak kto by to bol povedal, aj on si číta! To je skvelá príležitosť na nadviazanie komunikácie. Keď si k tomu pripočítame, že Francúzka s maďarskými koreňmi rozpráva perfektne americkou angličtinou, máme už námet na celovečernú konverzačku.
A tak aj bolo. Chalanisko presvedčil dievčisko, aby vystúpilo vo Viedni a prechádzalo sa s ním. No narazili na seba dvaja filozofi. Dumá a debatuje sa o živote, o umení, o histórii a pochopiteľne, o vzťahoch. Sem-tam sa na niečom nezhodne, tu sa stretnú divadelní producenti, tam veštica z ruky a hentam básnik fajčiaci pri Dunaji a píšuci básne za pár šilingov na počkanie. Chápem, že tvorcovia takýchto filmov chcú podať všetky tie dialógy inteligentne, vyjadriť všetky tie kvalitné myšlienky hmýriace sa v hlave. Ale aj tak mi to často príde smiešne, a niekedy až menej uveriteľné, ako najnovší diel Avengerov. Toto však neznamená, že by sa mi tie dialógy a myšlienky nepáčili. Snažím sa od toho pózerstva odosobniť a ak sa mi to darí, tak sa aj bavím. No napriek tomu by som si pozrel (najradšej vymyslel, napísal a natočil) niečo reálnejšie a hlavne s reálne hlúpymi protagonistami. Viem, paródií je kopec, len aj na niečo takéto? V mojom scenári by stretla možno aj intelektuálne nadaná žena niekoho priemernejšieho. Na jej filozofiu „Ak na svete jestvuje nejaké kúzlo, musí to byť snaha niekoho pochopiť, niečo s ním zdieľať. Samozrejme, viem, že je to skoro nemožné, ale no a čo? Odpoveď musí byť v tej snahe.“ (If there’s any kind of magic in this world… it must be in the attempt of understanding someone, sharing something. I know it’s almost impossible to succeed… but who cares, really? The answer must be in the attempt) by môj hrdina odpovedal: „Ehmm, hej, máš rada hokej? Pozerávaš Slovan?“ a nie ešte vystupňované mudrovanie o láske.
Rozprávaním sa prepracujeme až ku úsvitu nového dňa, kedy ona musí ísť na ďalší vlak do Paríža a on na Schwechat do lietadla do Ameriky. Musím napísať, že film sa mi páčil. To, že som sa párkrát buchol do čela z vyumelkovaných intelektuálnych rozhovorov, bolo pekne vynahradené zábermi Viedne deväťdesiatych rokov. To mesto je môjmu srdcu blízke a určite sa pôjdem pozrieť na zopár miest, ktoré vo filme navštívili.
Before Sunset sa odohráva 9 rokov po Viedni v Paríži. Natočený bol v roku 2004, čo je tiež 9 rokov po predchádzajúcom filme. To pridáva autenticitu výzoru hercov a producenti nemajú problém s vysvetľovaním, ako napríklad tvorcovia Simpsonovcov, že prečo je Maggie už 30 rokov batoľa. Hawke vyzerá, že tých deväť rokov predrogoval, Delpy to celkom dala a podobá sa. Čo sa týka deja, veľa sa toho nedeje a sme na tom relatívne podobne ako v „jednotke“. Ku témam sa pridáva aj rozjímanie o vlastnom vzťahu a hypotéze, či vlastne niekto do niekoho nie je buchnutý. Viac ku dvojke ani netreba. Spomeniem len jednu vec, takú maličkosť v krátkej scéne. V dávnej, alebo aj nedávnej minulosti, boli francúzske autá známe náchylnosťou na chyby elektroniky. Veľmi často sa to prejavovalo tým, že kadejakým Peugeotom, Citroenom a Renaultom svietili počas celej jazdy svetlá spiatočky alebo brzdové svetlá. No a neviem, ako je to možné a ako sa im to podarilo (možno réžia chcela vzdať hold francúzskemu automobilovému priemyslu), ale v jednom momente sa rozbieha naozaj veľmi nový, tuším Renault Espace, a svietia mu pri tom brzdové svetlá. To bola pre mňa nostalgická zábava na pohľadanie. Inak pre Paríž platí rovnaké ako pre Viedeň – pekné zákutia, super zábery.
Prenesme sa o ďalších deväť rokov do Before Midnight. No páni, to bola sračka. Ani v tomto sa mi nechce nejak kontrolovať, či táto snímka zmenila producenta, alebo len režiséra, alebo či to celé vyrobila rovnaká plejáda, ale kruto zmietaná v kreatívnom vákuu. Veď hneď ten začiatok – toto sme už určite zažili všetci – dovolenka na malebnom gréckom ostrove, kde si poobede zahráte futbal s domácimi a potom s nimi až do večere a počas nej klábosíte o všetkom možnom, filozofii lásky, o literatúre, o sexe, no hlavne dobrou angličtinou a intelektuálne, a to so všetkými pri stole a so všetkými vekovými kategóriami od 18 až do 80. Proste všetci sú múdri, vtipní, milí a sčítaní. No neviem, ja som mal s Grékmi skúsenosť len, keď ma jeden taký tlstý vyháňal nejakou hatlaninou z automatovej herne a z plnej huby mu vypadával pita chleba. Ale viem, nemal by som zovšeobecňovať. No hento bolo celé taká blbosť, bolo to tak strojené a neprirodzené, že by sa tomu nevyrovnalo ani, keby som si ja dal klobúk, šálik, nalepil si šedivú briadku a začal pozerať maratón Jakubiskových filmov tvrdiac, že mi je pri tom dobre a že to chcem robiť každý deň.
Pokračuje to zopár dialógmi á la prvé dva diely, ale aj tak má človek pocit, že všetko dobré už bolo vybúchané. Vyšperkované to je Hawkeovým vyslovením Havlovho mena „Vaklav“. Inak ďalších deväť rokov sa už podpísalo aj na výzore Delpy a čo Janka hovorila, že jej liezla na nervy už aj v prvých dvoch dieloch, teraz liezla na nervy už aj mne. Taká emočná húsenková dráha, na ktorú teda človek nemá náladu za prakticky žiadnych okolností. Vyvrcholením filmu a predpokladám, že aj celej trilógie, mala byť scéna v hoteli. Do jednej hádky sa filmári snažili narvať všetky stereotypné problémy vo vzťahu, ktoré im napadli. Výsledok bol jahodovošunkovooctový koláč, ktorý bol tak zlý, že ma nevládal ani hnevať, aký je zlý. Potom to nejak horko-ťažko skončilo.
Neviem, či bolo od začiatku zámerom natočiť tri filmy, ani či bolo v pláne urobiť taký dlhodobý projekt. Nápad to je zaujímavý a vôbec nie zlý. Ale ak to predsa len bolo od začiatku tak komunikované, neviem si predstaviť, ako by som sa cítil po osemnástich rokoch čakania na nejaké rozuzlenie a dostal by som Before Midnight. My sme si to s Jankou pozreli v priebehu týždňa a aj tak mi je ľúto môjho očakávania. Doteraz neviem, či nie je na rok 2022 naplánované Before niečo, ale pre dobro všetkých zúčastnených dúfam, že nie.
*Veď viete, wildcard character. Neviete? Za hviezdičku si môžete dosadiť čokoľvek.