Všetci riešia, ako sa s prevládajúcou prácou z domu mení efektivita, dochádzanie na pracovisko, či to ľuďom vyhovuje alebo nevyhovuje, či sú ochotní pracovať už len z domu aj v budúcnosti, keď pandémia odíde, a mnoho iného. A pritom sa zas a opäť zabúda na nositeľov rána a budúcnosti nás všetkých – na deti.
Ak to v tejto chvíli ešte niekto nevedel, prípadne si to číta o 15 rokov, alebo o sto rokov, tak sem dávam informáciu: Vážna pandémia koronavírusu spôsobila, že sa masívne musela znížiť mobilita a osobný kontakt obyvateľstva a veľká časť pracovníkov a detí pracujú a učia sa cez videokonferencie a cez internet.
Odkaz tomu človeku, ktorý sa k tomuto dostal o sto rokov: Sorry. Chápem, že si sa hrabal v zemi pri lesíku, kde bola dávno skládka elektronického odpadu a potom chvíľu cintorín, a našiel si starodávny disk na ukladanie dát. Teraz sa asi neuveriteľne tešíš, lebo sa ti to čudo podarilo napojiť na elektrinu a dokonca si si na kolene zbastlil čítačku, ktorá ti tie dáta vie zobraziť! Mohli to byť zápisky nejakého vedca skúmajúceho molekulárnu chémiu, alebo sonáta hudobného génia, alebo nevydaný transkript najkvalitnejšieho diela od Paola Coelhoa. Ale je tu len tento text. Ešte raz sorry. Skúsim to aspoň zachrániť tipom na super film z histórie, ak sa ti ho podarí zohnať – Smrtonosná pasca s Brucom Willisom, fakt pecka.
Ešte na chvíľu môžeme odbočiť od samotnej témy, ktorú chcem rozoberať a venovať sa aj rovine, ako na deti vplýva ich vlastná vzdialená výuka. Už sa objavujú výrazy ako „stratená generácia“ a že je to celé nekvalitné, učitelia nemajú šancu sa deťom poriadne venovať, pri technických problémoch sa stráca drahocenný čas na osnovy, a tak ďalej. A je to tak. Chcel som to sem napísať, len aby si niekto nemyslel, že som to opomenul.
Aby som to už nenaťahoval, prejdem už konečne k veci. Časy, kedy moji rodičia chodili do práce a ja som bol dieťa, boli už dávno. Preto som sa mohol len teoreticky vžiť do dnešného drobizgu, ako asi prežíva v situácii, kedy sú rodičia stále, alebo aspoň zväčša, doma. A prišlo mi ich po tom vžití sa do nich ľúto. Totižto pre deti je čas, odkedy prídu zo školy domov a pred návratom rodičov z práce, časom len pre seba. Vtedy je byt alebo dom ich kráľovstvo, sú tam pánmi. A uznávam, že jedináčikovia viac ako súrodenci. Ale inak to platí aj pre tých. Je to príležitosť na nepísanie si úloh na zajtra, na neučenie sa na písomky. Za to sa dá ísť von bez zbytočného vysvetľovania a na robenie neplechy doma. Nemusí to byť rovno varenie drog a obchodovanie s prekurzormi, ale prvé skúsenosti s erotickými časopismi a bezproblémový prístup ku káblovke áno. Či toto sa týka skôr nás – deciek 90-tych rokov? Možno, ale tak všetci chápete, čo tým myslím. Mnohí dospelí sú doteraz nepochybne šťastní, že mohli po škole okúsiť prvé cigarety na balkóne a so slastným úsmevom si na to vždy radi spomenú, keď zaplatia 4 eurá za ďalšiu krabičku.
Ja, čo som taký trtko, a v detstve som bol ešte väčší, by som sa k tomuto zdanlivo snáď ani nemal vyjadrovať. Keď som ja bol „kráľom“ bytu počas matkinej práce, tak fičal Star Trek na ORF. Čiže žiadna veľká neplecha. Ale to neznamená, že som si to neužíval. Že keby mama bola celý deň doma, že by mi to neubralo z môjho priestoru. A bohvie, akú šancu na usporiadanie by mali futbalové stredy. Futbalová streda bolo zápolenie, pri ktorom sme sa štyria spolužiaci napratali do mojej detskej izby a hrali v nej futbal s gumenou miniballkou. Nevplývalo to dobre na vzťahy so susedmi a ani na funkciu bránového telefónu, ktorý mama našla po príchode domov rozpadnutý a ktorý nefungoval ďalších 20 rokov. Tak vidíte, nebol som až také neviniatko.
Ako je to teraz? Decku skončí vyučovanie, virtuálne šmarí školskú aktovku do rohu (zaklapne notebook) a chce si ísť s kamošom von zakopať na bránu. Všetko je dohodnuté, ale v chodbe sa zrazí s mamou, ktorá si celá nervózna len medzi dvoma „callmi“ odbehla na toaletu a hneď vyzvedá, že kam sa to potomok náhli. Samozrejme, že z futbalu napokon nie je nič, lebo doma treba pomôcť, vonku zúri pandémia a a a… Tak reku dobre, aspoň si pustí seriál na Netflixe, alebo možno zakódovaný pornokanál, odoberie sa do obývačky a stretne tam na gauči rozvaleného otca, ktorý sa celý zúfalý pýta do mikrofónu, či ho počujú, lebo on ich áno, ale vyzerá to, že oni jeho nie. Tak dobre! Ide do svojej izby, čo je zázrak, že ju má vôbec len pre seba, lebo segra už bola dosť stará na odsťahovanie sa a pustí si ten najlepší relax, aký si v tejto chvíli vie predstaviť: najnovší album od High Contrasta na plné pecky. Po dvoch minútach sa rozletia dvere a v nich obaja rozzúrení rodičia, že či mu nešibe, že je len pol druhej a oni potrebujú aspoň do piatej pokoj a nech si láskavo začne robiť úlohy do školy.
Veď to je strašné. Pojem „stratená generácia“ je v tomto zmysle naozaj relevantný, lebo deťom je markantne zúžený priestor na rebelantstvo a samostatnosť. Rodičia sú možno spokojní, lebo nemusia nikam cestovať a majú pocit, že majú deti na očiach. Ale bohvie, kde sa neskôr ich potreba mať od nich pokoj prejaví? Preto vás, milí, z domu pracujúci spoluobčania, v mene detí (a v mene developerov a prenajímateľov kancelárskych priestorov, o ktorých sa prognózuje, že ich už nebude treba) prosím, aby ste do tej roboty po pandémii zas začali chodiť. Ďakujem.