Keď sme sa pred šiestimi rokmi chystali na dovolenku na Kostariku, úplnou náhodou sme zistili, že práve v našom termíne budú mať v kostarickom hlavnom meste koncert Guns N‘ Roses. Reku že sranda, poďme. Vtedy som si to predstavoval tak, že tých deduškov dovezú z paliatívneho oddelenia na posteli s kyslíkom a že sa spolu s nimi pozrieme na záznam nejakého ich slávneho koncertu. Nuž ale prišli po svojich (aj so Slashom) a bola to reálne nadupaná zábava. Čiže keď sa niečo podobné chystalo tuto v Bratislave, s kúpou lístkov sa nesmelo váhať, lebo nebudú!
Realita zopár týždňov pred termínom bola taká, že sa šírili reči o tom, že ten Lovestream festival (ktorého mali byť Red Hot Chilli Peppers vrcholom) bude úplná blbosť, vraj to nikoho nezaujíma, lístky nikto nechce, kapely sú len na hanbu a tak podobne. Množili sa aj ponuky lístkov na sekundárnom trhu. Jednoducho sme sa aj my a aj časť okolia nechali opantať tým, že to bude blamáž a že keď rockeri uvidia len tých pár skalných Slovákov, tak ani nebudú ochotní vystúpiť. Ja som sa z toho tešil, lebo v mojom veku je kopec miesta naokolo, voľný prístup k baru a tak celkovo utíšený pokoj všetko, čo na rockovom koncerte potrebujem.
Na mieste sa ukázalo, že to bol celé len planý poplach a že sa na Tehelnom poli zišlo niekoľko desiatok tisíc ľudí, sakra. Možno jediným indikátorom toho, že to interpreti brali tak indiferentne a že túto fušku hádam aj chceli mať rýchlo za sebou bolo to, že začali na sekundu presne o desiatej. Ako prvý na pódium prišiel bubeník Chad Smith, ktorý trochu vyzeral ako starký od oviec. Ale ako namakaný, štýlový a coolový starký od oviec, ktorý je vždy nad vecou a ktorý mal všetky ženy vo všetkých dolinách v okolí. Po ňom sa ukázal gitarista, ktorý bol oblečený, akoby práve prišiel z korporátu po pracovnom dni „casual Friday“ a tak isto aj vyzeral byť unavený. Neskôr doskákal basák Flea hore bez a s voľajakou dekou, alebo čím, omotanou okolo pása. Začali len takým inštrumentálnym introm, ktoré sa mne osobne veľmi páčilo. Bolo to aj normálne ukončené, čiže nie nejaký dlhý jam, ktorý plynule prejde do pesničky. Malo to aj dynamiku. Až potom sa ukázal aj spevák, ktorý si správne uvedomoval, že je na futbalovom štadióne a prišiel v štucniach. Aj keď som si istú dobu myslel, že naňho organizátori nemali zaplatené práva, lebo na veľkej obrazovke bol prvé tri pesničky taký rozpixelovaný. Až vo štvrtej ukázali štandardne aj jeho.
Jedna z obáv pred koncertom bola, že skoro celý večerný repertoár bude pozostávať z nového albumu, ktorý je tak na jedno kopyto. To sa nepotvrdilo. Zahrali všetky hity, ktoré sme si púšťali v školách v prírode a aj tie, ktoré sa dostali do rádií! Mne sa asi najviac páčilo Otherside, ale fakt tam bol všetko známe – Californication, Give it away now, Can’t Stop, Dani California a aj moje ďalšie obľúbené Universally speaking. A treba povedať, že to malo energiu a dobrú atmosféru. Tehelné pole to asi veľmi často nezažíva. Dokonca aj zopár pesničiek, ktoré som nepoznal, bolo príjemných a tak sa ten zážitok nijak nekazil.
S tou energiou sa to chápe len ťažko. Chlapíci majú skoro 60 rokov. Avšak treba uznať aj to, že počas koncertu pili len veľa vody a na druhej strane, rockový život-nerockový život, asi ich už stojí dosť času a úsilia udržať sa fit, lebo boli reálne vyrysovaní a to sa v tom veku veru s drogami a alkoholom nesnúbi.
Inštrumentálne intermezzá dávali aj pomedzi pesničky. Takých zopár, a ako som už spomínal s tým introm, bolo to niečo ako samostatná skladba a podľa mňa to bolo super. Inak sa umelci nesnažili o nejakú mimoriadnu šou medzi piesňami. Sem-tam tam hodili nejaký príbeh, ktorému som ja aj tak nerozumel a potom proste išli ďalej. Možno sa v tom niekde skrývali aj politické agitácie, no to som ja so svojou hluchotou vo všetkých svetových jazykoch nemohol vedieť. Dôležité však bolo, že odohrali hodinu štyridsať dobrej hudby vrátane jedného prídavku a išlo sa domov.
Čiže to dopadlo dobre, Páčilo sa mi to minimálne rovnako ako ten kostarický koncert zbraní a ruží. Samozrejme, že nemám nejakú etalónovú referenciu. Nezažil som atmosféru koncertov v tých začiatkoch slávy tejto generácie kapiel (a hlavne za čias ich mladosti), keď to jednoducho bola nuda, ak sa v stotisícovom dave neudusilo aspoň 5 ľudí a jeden nezastrelil, ak sa neroztrieskali gitary o odposluchy a ak promotér nezohnal vlečku koksu, ale len fúrik. Možno to bolo vtedy lepšie. Teraz však opisujem, čo je teraz a som spokojný. Celkovo recenziu uzatváram s hodnotením „Som tu rád“ ku „pre Kristove rany, čo tu robím? Prečo som nezostal doma? Som unavený, už som mohol spať v posteli!“ v pomere 90:10.