Boli sme v kine na slovenskom filme.
Pre tú hŕstku, ktorá nečítala môj článok na blogu Sme zo septembra 2009, ozrejmím môj postoj ku slovenskej kinematografii – som k nej skeptický. O slovenských filmových tvorcoch principiálne uvažujem len v dvoch kategóriách – tí prví sa snažia osloviť čo najväčšiu masu. Neviem prečo, možno existujú ankety a štúdie, ale u nás to prakticky znamená, že taký kinový „blockbuster“ musí byť tupý ako súdna pečiatka. Humor založený na afektovanom slovnom prejave, prípadne na situáciách vyvolávajúcich škodoradosť, rozprávkový dej. Človek by si povedal, že pri takej konštelácii sa to aspoň urobí tak, že emócie hercov nebudú vyzerať strnulo, strojene a trápne, ale to sa tiež väčšinou nepodarí. A výsledkom toho celého je aj tak to, že všetky tie masy, pre ktoré je to určené, na to aj tak neprídu, lebo už to pozerajú doma ako seriál, takže to aj tak nezarobí.
Druhá kategória sú oskarovky, respektíve artovky. Elitná filmárska obec si pravidelne hovorí, že keď do kina na slovenské filmy chodí aj tak len zopár ľudí, tak tých zopár donútime „rozmýšľať“. Alebo ich aspoň zoberieme na horskú dráhu symbolov, inotajov, nevyjasnených okolností, ponurých atmosfér, zúfalstva, a v neposlednom rade (často prvom) aj nudy. Snažíme sa diváka zasiahnuť, aby po poslednej scéne priam zabudol vstať a vyjsť zo sály a aby len nemo civel na plátno. Výhodou je, ak sa potom chce vrhnúť z mosta, alebo ožrať na smrť, alebo si zničiť rodinné vzťahy a teda skončiť rovnako, ako mnohí hrdinovia tohto typu filmov. Treba uznať, že tie sa poväčšine vyznačujú tým, že majú technicky výbornú kameru, strih, réžiu, aj herecké výkony. Plus sú pozitívne hodnotené na kadejakých festivaloch. Ale to mňa osobne nenadchýna.
Ja sa namyslene radím ku divákom preferujúcim akurát niečo v strede medzi týmito dvoma kategóriami. Chcem, aby ma film zabavil, aby som sa zasmial (ale nie na tom, že sa niekomu pripáli kura), chcem aby mal príbeh myšlienku, ale zároveň nepotrebujem súcitiť so ženou, ktorá má rakovinu a stará sa o svojho duševne chorého syna v lese.
A teraz už konečne ku tomu Invalidovi z nadpisu. Je to slovenský film režiséra Jonáša Karáska, ktorý bol (aspoň subjektívne pre mňa) dosť propagovaný. Viacero krát sme ho videli aj v ukážkach v kine. Podľa nich všetko nasvedčovalo tomu, že ho pokojne môžeme zaradiť do prvej kategórie a ísť ďalej. Až keď nám Jankin kolega povedal, že sa na tom dosť nasmial, povedali sme si, že to skúsime podporiť.
V miestnom múzeu sa odohrala prestrelka. Sú aj nejakí mŕtvi. Treba to prešetriť. Našťastie sa na mieste činu našiel jeden preživší, ktorý môže poslúžiť ako svedok. Jediný problém je, že má tendenciu vysvetľovať súvislosti veľmi zoširoka (v tom sa s ním veľmi stotožňujem). A to je náš príbeh.
Samozrejme, nie je to ako Útek z väznice Shawshank, ale je to pútavé a sú tam aj nejaké prekvapivé momenty. Čo je pre mňa veľmi dôležité, humor je tam ladený do hlášok a je úplne nenútene vsadený do deja, herci sa to nesnažia pretlačiť nasilu a sú v tom situácie, kedy sa dá zasmiať už len na obraze a výrazoch tvárí. Viac sa o tom, čo, ako, a prečo tam bolo vtipné, vyjadrovať nebudem, veď by som to len pokazil.
Z filmárskeho hľadiska človek nevidí nič nové – kopec kamerových techník je známych (napríklad detail tváre herca, ktorý nám niečo hovorí priamo do kamery). Dejovú barličku predstavujú montáže, ktoré zrýchlene ukazujú, ako niečo prebehlo. Ale celkovo toto ani neviem hodnotiť, lebo o tom nič neviem.
Ako cameo postavy sa tam mihnú aj (už kvázi vyhasnuté) hviezdy slovenskej hiphopovej scény. Nie som si istý, že prečo. Práve oni mi tam pripadali zbytoční a aj keď to malo celé punc komiksu, tak takéto vtípky tomu ubrali kus tej minimálnej autentickosti.
Na margo tej komiksovosti – osobne som ešte takú vec v slovenskej produkcii nevidel a povedal by som, že to bola jedna z hlavných vecí, ktoré sa mi páčili. Je možné, že to aj bol dôvod, prečo to bolo celé zasadené do cca 90-tych rokov v anonymnom meste. Proste akákoľvek „realita“ by tomu pridala vážnosť, ktorá bola nežiadúca. Veď aj preto sa Batman neodohráva v New Yorku, ale v Gothame. Bolo by to divné. Zaujímavé boli aj prvky „dieselpunku“.
Avšak nie je to najlepšia pecka, akú som kedy videl. Invalid sa úplne nevyhol zopár chvíľkam, ktoré by sa pokojne dali zaradiť do tej prvej kategórie, ktorú som spomínal na začiatku. Vozík sa rozbehol a postava sa vykydla do záhonu (sorry za prezradenie scény). Načo? Prečo? Strasti hendikepovaného človeka boli vo filme ukázané dostatočne. Možno to bol pokus predsa len sa priblížiť divákovi milión, lebo tam toho bolo viac. Patrí k tomu aj rozhodnutie, hlavná postava dostala tvrdé nárečie, čo by som pravdepodobne skúsil bez.
No hlavný dôvod tohto článku je pochvala. Na konci filmu sa mi ani nechcelo veriť, že to je slovenský počin. Bola to komédia, v ktorej boli pekne vykreslené aj problémy, do akých sa človek môže dostať a čo všetko sa dá zažiť pri ich riešení. Takým trošku za vlasy pritiahnutým spôsobom.