Karči Bukči okolo mňa poletoval dlho. Respektíve informácie o jeho tvorbe. Nijak extra ma to nelákalo. Jednak preto, že som to považoval za príliš umelecké. Napríklad o básne nemám záujem vôbec, taký som ja buran. Jednak zastávam teóriu, že keď mi už niekto rozpráva o diele, aké sú v ňom témy, a celkovo o jeho obsahu (narozdiel od „Dobré to je, prečítaj si to.“), tak je to prakticky ako keby som to už čítal a nebudem tým strácať čas. Je to blbosť, viem. A k tomu celému ešte také isté rozprávanie urobím ja tu. Sem-tam Janku poprosím, aby mi vybrala knihu na čítanie, keď nejakú dokončím, a teraz mi poradila Hollywood. Tak poďme na to. Že ešte jedna vec? Že nemám Bukowskeho volať Karči Bukči? Dobre, nebudem.
To bol môj nedlhý príbeh o podľahnutí jednému z minirománov Charlesa Bukowskeho. Hollywood napísal už v pokročilom veku. Pojednáva o strastiach a radostiach písania a produkovania filmu, ku ktorému stvoril scenár. Na začiatku som bol skeptický, či sa v knihe vôbec niečo bude diať. Existuje veľa autorov, alebo publikácií, ktorí píšu prakticky o ničom, ale sú z nejakého dôvodu úspešní – je to pútavé, prípadne to má kvalitný štýl. Ja sa k takým staviam premenlivo, niekedy ma niečo také baví, inokedy nie. V tomto prípade som na to nemal extra náladu, ale ako sa ukázalo, v predstavovanom príbehu sa udialo mnoho problémov, ktoré bolo treba opísať. Nebudem ich tu rozoberať, len k tomu podotknem, že by som v živote v Hollywoode nechcel produkovať film alebo spolupracovať s niekým z branže. Problémy sú značné a opakujúce sa.
Bukowski sa dosť zaoberá reáliami Los Angeles. To mesto sa mi vždy páčilo, aj viac ako New York. Cielene som zvykol na pozeranie vyberať filmy a seriály, kde to mesto hrá nejakú úlohu – Smrtonosné zbrane, Policajti z Beverly Hills, Columbo… V mojej obmedzenosti mi nenapadlo, že v tomto rámci môžu existovať aj knihy. Aj keď, bez toho optického vnemu by asi bolo zložité spraviť si v hlave obrázok len pri čítaní. V Hollywoode sa mihnú aj nejaké tie getá, hľadá sa miesto na bývanie v rôznych častiach mesta. Zároveň sa pod zmenenými menami objavujú známi ľudia, s ktorými sa autor stretol. Čitateľ môže hrať hru, koľkých spozná.
Číta sa to dobre. Čo ma fascinuje, je Bukowskeho schopnosť podávať všetky udalosti v čase, ako stali. V príbehoch to je normálne, ale v rámci jeho životného štýlu, teda koľko toho vypije, je tá pamäť obdivuhodná. Ibaže by si to vymýšľal, ale tak to nevyzerá. Keby som ja mal napísať príbeh o tom, v akej následnosti som dal, napríklad, auto do servisu, ako som komunikoval s technikom, a ako som auto vyzdvihol, tak si nepamätám nič. A celé by som to pomiešal. Stačilo by, keby prešiel len týždeň.
Adorácia alkoholu je v knihe na vysokej úrovni. Alkoholici sú super. Dostať ožratý na hubu a zobudiť sa skoro prejdený smetiarskym autom bez peňaženky je super. A tak ďalej.
Napokon som tomu dal na Goodreads štyri hviezdičky. Piata chýbala možno preto, že som to čítal v češtine a ten jazyk mi na čítanie úplne nevyhovuje. Sčasti som si povedal, že ma zas každá stránka až tak neuchvátila a nebol som až tak nedočkavý na ďalšiu kapitolu. Pretože to pravdepodobne zas bude o tom, ako Charlesovo alter ego Chinaski niekde pije víno, alebo ak sa hostitelia uvedomia, tak aspoň pivo. Asi sa časom obhliadnem aj po niečom z jeho rannej tvorby.