Na speleopotápaní je nádherné to, že ak nechcete, nikdy v živote ho nemusíte robiť. Ja si myslím, že ak príroda v priebehu tisícročí vytvorila ťažko dostupné uzučké škáry v strede nejakej hory a k tomu ich ešte pravidelne, alebo nastálo, zalieva vodou, tak naozaj nechce, aby tam niekto liezol. Ale to tvorovi, akým je človek, nevysvetlíš. Teda niektorým z jeho druhu. A práve takí sú hrdinami filmu Jaskyňa, ktorý sme si s Jankou pozreli.
Je ťažké písať recenzie bez toho, aby boli prezradené zaujímavé scény alebo celkovo dej filmu, hlavne ak chce človek tie scény komentovať a mudrovať nad nimi. V tomto prípade by to ale mohlo byť v poriadku, lebo výsledok filmu poznáme, respektíve je minimálne všeobecne známy. Tým pár ľuďom, ktorí o tom netušia (a tým pádom museli tiež byť uväznení v inej jaskyni) sa ospravedlňujem. Dokumentárny film režiséra Toma Wallera pojednáva o záchrane chlapčenského futbalového tímu z thajskej jaskyne Tham Luang v roku 2018. Nakrútený bol v thajsko-írskej koprodukcii, teda nie v Amerike, a povedal by som, že je to na štýle filmu vidieť. Niežeby to nehral na emócie, ale iným spôsobom. Podľa mňa sa to prejavuje aj tým, že dokument len veľmi málo zobrazuje samotných zachraňovaných a dianie v jaskyni. Valná väčšina sa odohráva okolo záchrancov.
Takže, na začiatku máme futbalový tréning a výlet do jaskyne. Hneď mi udrelo do oka, aké bicykle mali tí trinásťroční thajskí dedinčania – pekné, nablýskané a niektoré asi v cene násobnej od môjho aktuálneho dvojkolesového tátoša. Volajte ma závistlivcom, alebo človekom s predsudkami, ale prišlo mi to smiešne. Aj keď, byť ja rekvizitárom, tiež nabehnem do najbližšej predajne.
Počas toho, ako si mládenci s trénerom užívajú interiéry jaskyne, príde monzún, o mesiac skôr ako zvyčajne. A väčšinu útrob zaleje vodou. Za pár hodín. Popravde, ja som ten príbeh v správach sledoval len úkosom a myslel som si, že sa v tej jaskyni prevalil strop a že to spôsobilo problém. Ale nie, bol to monzúnový lejak, aké do Thajska prídu každý rok. To je pre mňa na mudrovanie ako pre býka červené súkno na útok. Okamžite som nechápal, ako je možné, že sa to nestalo už v minulosti, veď monzúny určite viackrát prišli ešte pred sezónou, alebo sa vyskytovali aj po sezóne. A jediný bezpečnostný prvok bola tabuľa upozorňujúca na nebezpečenstvo od júla do novembra (oni tam išli 23. júna). Interne som presvedčený, že tam historicky zostalo už zopár turistov, len sa o nich nevie.
Späť k našim hrdinom. Respektíve, ako som už písal, so zatopenými tam už bolo len zopár záberov. Z jednej strany to je aj dobre. Ja som sa bál, že sa filmári budú snažiť reprodukovať tú atmosféru tmy, stiesnenosti a zúfalstva, a ešte viac som sa bál, že sa im to podarí.
Dej teda pokračuje s hrdinami v exteriéroch. Hneď príbeh prvého je srdcervúci. Z jaskyne je nutné začať odčerpávať vodu a miestni záchranári kontaktujú výrobcu a predajcu čerpadiel pôsobiaceho 900 kilometrov ďaleko. Postarší sympatický pán sa hneď pustí do práce a vydá sa na cestu. Lenže medzitým nezaháľa ani thajská vláda a na mieste už je kopec záchranárov, armády a vedcov, vytvoril sa perimeter… Jednoducho sa tam nedalo dostať. Uja nepustili, lebo nemal na krku ID kartičku, ani nemal povolenie od úradu, ktorý nikto nevedel, kde sídli. Darmo im vysvetľoval, že im doviezol TURBOčerpadlá, chápete? S turbom, nie bez neho. Len on a pár ľudí vedelo, že iba on tam môže reálne pomôcť, ale byrokracia nepustila.
Neviem, či tvorcovia filmu chceli dokázať svetu, že v Thajsku platia nejaké pravidlá a že si tam nemôže robiť kto chce, čo chce. Alebo či bola situácia reálne taká, lebo thajské velenie chcelo vyzerať, že má situáciu pod kontrolou. Alebo sa možno len jednotliví ľudia na scéne cítili byť dôležití. Každopádne, za normálnych okolností sa tam táto germánska „poriadok musí byť“ mentalita nevyskytuje, ale v tomto prípade sa dovezenie čerpadla ku jaskyni rovnalo pokusu zaregistrovať si v Štokholme bojler na uhlie. Chápem, že v istom momente je treba ten pohyb a vstup obmedziť, ale minimálne vo filme to nemalo hlavu a pätu a bolo to totálne chaotické. Našťastie moju mienku podporilo výsledné riešenie – čerpadlár poprosil aj svojich bývalých klientov, či by mu čerpadlá nezapožičali. Bol medzi nimi aj nejaký guvernér, ktorý mu ich poslal na nákladiaku s označením kráľovstva alebo čo, a ten pustili úplne bez problémov.
Ani sme sa nenazdali a futbalisti boli v jaskyni týždeň. Vo filme sa nijak obsiahlo neriešilo, čo sa celú tú dobu dialo. Ja som to opäť bral ako priestor na špekulovanie, že však choďte tam už! Až neskoršie čítanie mi povedalo, že v jaskyni pod vodou okrem nulovej viditeľnosti číhali aj protiprúdy, ktoré sa nedali len tak prekonať.
Ak som doteraz spomínal, že ku jaskyni bolo problematické prísť a ponúknuť techniku alebo pomoc, tak to neplatilo o náboženských predstaviteľoch a modliacich sa. Modlilo sa tam extrémne veľa a bez akýchkoľvek reštrikcii. Až som si myslel, že možno by tí bohovia už dávno pomohli, ale ľudia si ich toľko naraz vymodlili, že sa nepomestili do tých úzkych jaskynných chodieb.
Po desiatich dňoch sa ale nejaký zázrak predsa len stal – dvaja britskí potápači sa prepracovali ku všetkým živým. Je z toho aj video na Facebooku a je fascinujúce, lebo tak pokojné, vyrovnané a nevystresované tváre človek nevidí len tak. Pocitovo potrebuje nejaké zoskupenie na bratislavskej zastávke v rannej špičke viac záchrany ako tí chlapci s trénerom. Možno to jej aj všeobecne ťažkými životnými podmienkami, v ktorých každodenne sú. Prípadne majú tak ťažké tie futbalové tréningy. Vyzerali v pohode.
Už len zostávalo vyhútať, ako ich odtiaľ dostať. Do úvahy pripadalo naučiť ich jaskynné potápanie, vyvŕtanie prístupu, alebo vyčkanie niekoľko mesiacov, kým odídu monzúny. Mne ešte chýbala možnosť nahnať ku vchodu jaskyne kopec zahraničných turistov, vo full výbave – s fotoaparátmi na krku, so selfie tyčami, a s ľadvinkami plnými hotovosti. Skúsenosti vravia, že thajské deti by si k nim už cestu našli.
Tri riešenia. Čakať do novembra bola možnosť skľučujúca, ale ako nemožná sa ukázala až potom, keď sa zistilo, že v jaskynnej miestnosti, kde sú uväznení, sa míňa kyslík. Takže nič. Medzitým sa zisťovalo, kde by sa mohlo vŕtať, nejaké skúšky sa tuším aj urobili, ale ten kopec je fakt tlstý, takže nič. Čo sa týka učenia potápať, neviem, či aj robili nejaké pokusy, ale asi neboli úspešné, lebo z tohto riešenia vyderivovali jedno nové – chlapcov budú ťahať/tlačiť skúsení potápači, a pre bezpečnosť všetkých zúčastnených, v umelom bezvedomí. Tí chlapci, nie skúsení potápači.
Vo filme sa zobrazí aj nájdenie mŕtveho potápača – thajského námorníka vo výslužbe, ktorý sa dobrovoľne prihlásil pomáhať. Je to urobené dobre, v zlej viditeľnosti sa divák ťažko orientuje a nie je úplne jasné, čo sa stalo. Tak to bolo aj v realite.
Nie je zarážajúce, že v Thajsku, ale aj celkovo na svete, nie je veľa borcov, ktorí sú cvičení na záchranné akcie pod vodou v strede kopca. Táto akcia si vyžadovala dosť početné zastúpenie týchto ľudí a preto boli povolaní nezáchranári, ale skúsení speleopotápači z celého sveta. V tejto chvíli začíname detailnejšie sledovať príbeh jedného z nich, Íra, ktorého hral on sám, seba. Na začiatku bol oznam, že niektorí aktéri hrajú samých seba a v tomto prípade sa to aj dalo poznať, hlavne na hereckom výkone jeho frajerky. Sledujeme jeho príchod na miesto a rýchly brífing o tom, ako budú chlapcov transportovať. Súčasťou je aj rýchly tréning podávania anestetík v injekcii, aby zachraňovaní zostali v bezvedomí. Na potápačoch je evidentné, že by radšej sedeli v lietadle domov. Vskutku museli mať zmiešané pocity. Z bandy obyčajných ľudí, ktorí majú spoločnú záľubu potápať sa v tme, zrazu za pár minút urobia záchranárov, lekárov a psychológov. Vyrovnať sa s tým nepridá na jednoduchosti na už bez toho náročnej akcie.
Vo filme si našla miesto aj smiešna vec – keďže v celom Thajsku nevedeli zohnať nejaký špeciálny typ dýchacej masky, museli ju doviezť z Cardiffu. Bolo to celé akčné, do skladu potápačského vybavenia sa dorútili policajti a že teda treba transportovať zopár tých masiek na letisko. A policajt sa pýta toho vedúceho, ako rýchlo vie jazdiť. Prestrih, a za policajným autom sa ženie civilná X3. Neviem, koľko miesta zostáva vo vozidle írskej polície po zaplnení všetkými obuškami a čapicami, ale že sa tam nenašlo miesto na dýchacie masky, ma značne prekvapilo a zároveň mi vnuklo myšlienku ísť predávať potápačské veci do Cardiffu.
Keď sa rozhodovalo, v akom poradí budú mládencov zachraňovať, nechali ich, nech sa na tom dohodnú sami. Vyriešili to tak, že prví pôjdu tí s najdlhšou cestou bicyklom domov, fakt úprimne si mysleli, že ich vynesú z vody pri vstupe do jaskyne, odkiaľ pôjdu sami domov. Netušili nič o svetovej pozornosti, nemocnici, karanténe, ani o televíznych rozhovoroch. A tým som vlastne trošku skočil na koniec. Celá akcia trvala dva dni a vieme, ako dopadla. Hrdinovia boli oslavovaní a filmu sa nevyhla ani troška pátosu.
Mnohým asi napadá téma vyšetrovania, respektíve nájdenia vinníka, ktorý spôsobil takúto celosvetovú mobilizáciu. Objavili sa aj hlasy, ktoré volali po obvinení trénera, ktorý s tímom ľahkovážne išiel na výlet. To bolo hneď zamietnuté úradmi, aj rodičmi. Do jaskyne nešli v období, kedy je to zakázané a po celý čas sa o deti staral a snažil sa ich udržať v psychickej pohode. S tým aj ja súhlasím, ale… Našli ich 4 kilometre ďaleko od vstupu. Ďalej, ako ktokoľvek predpokladal. Keď som si pozeral prierez jaskyne, sú tam úseky, kde sa museli určite aj za sucha oni sami plaziť. A prepracovávali sa na miesta, kde už prakticky nebolo nič nové alebo zaujímavé a v podstate to bolo jaskyniarstvo na celé hodiny. Neviem, ako veľmi bolo nutné to celé absolvovať, ale zároveň mi je jasné, že v tamojšej mentalite sa miera rizika môže vyhodnocovať inak. Odo mňa by tréner približne dve „Si degeš“, idúce po sebe, dostal. Bohvie, čo by na taký výlet povedali mamy z nejakého bratislavského satelitu, napríklad Jaroviec.
Aby som však reálne ukončil témou filmu – mne sa páčil. Odchádzal som s pocitom závisti nad schopnosťami a odvahou ľudí, ktorí tam boli. A závisť je u mňa viac ako obdiv.