UPOZORNENIE: Tento článok je dlhý a sú v ňom chyby. Ale píšeme ho autenticky priamo z miesta činu.
Boli 4 hodiny ráno miestneho času a mali sme za sebou 36 hodinovú cestu (v respirátore), z toho asi 25 hodín v lietadle. Napriek tomu sa dostavila eufória, pretože sme začali veriť tomu, že sme naozaj tu. Polynézia, sen všetkých moreplavcov, neprebádaný raj na zemi, vzdialená túžba dobrodruhov. Sme tu. Radosť nás neopustila ani v rade na antigénový test, ani v rade na pasovú kontrolu, a ani v rade na výsledok antigénového testu. Z letiska sme vyšli o 7 (áno, boli sme tam tri hodiny), ale ubytovať sme sa mohli až od 8:00. Google nám ukázal, že je to peši 56 minút, tak sme si povedali, že sa prejdeme. Veď na Tahiti práve vychádza slnko a my si chceme rozhýbať kosti po dlhej ceste. Teraz spätne nechápem, kde sme na to zobrali energiu. Ideme cestou z letiska, míňame priemyselnú zónu, ostnaté drôty, kruhový objazd a kráčame popri frekventovanej ceste s rýchlymi autami. Naozaj raj na zemi. Doma je streda podvečer a kamoš Miki práve oslavuje narodky, tak mu voláme a gratulujeme. Chvíľu nám je aj ľúto, že sme práve na Tahiti a nie na Tyršáku. Miki nám priniesol šťastie, lebo necelú minútu po tomto telefonáte nám zastavili 2 baby, že kam ideme a že nás odvezú. Nám sa takéto veci v živote nedejú, ale Mikimu áno. Bolo to akoby niekto zastavil na Einsteinovej, takže aj tí zrelaxovaní ostrovania v autách začali vo veľkom trúbiť. Tak sme rýchlo nasadli a išli. A konečne prvý krásny výhľad – prístav, more a v pozadí ostrov Moorea. Zvýskla som od údivu. Baby nás vysadili kúsok od ubytka, kde nás po chvíli už pustila domáca. Drevený domček, krásna záhradka, ktorá ústila do mora, mólo s výhľadom na Mooreu a 4 fenky, ktoré si mysleli, že sme merali tú diaľku, aby sme ich mohli škrabkať. Išli sme ešte po raňajky, najedli sa na móle a potom nás vyplo. Spali sme asi do druhej poobede. Potom sme pokecali s domácou, ia orana je pozdrav a mauruuru ďakujem. V ten deň sme stihli ísť ešte do mesta nasať atmošku. Papeete nás prekvapilo, aké je živé. Večer na námestia prichádzajú takzvané roulettes, alebo trucks. Sú to vlastne veľké autá s občerstvením, pri ktorých sa domáci stretávajú, niečo ako miestny street food. My sme ale dlho nevydržali, lebo sme sa stále nespamätali z cesty a o 8 večer sme už spali. Ešte sme sa cestou stihli od taxikára dozvedieť, že práve od dnes zaviedli nočný zákaz vychádzania a že je možné, že bude lockdown. Hmm, začína nám to dobre. O 3 ráno sme sa zobudili svieži ako rybky. Jetlag nás neminul.
Počkali sme do 6, Pišta išiel po raňajky a vrátil sa s hrôzou, že chcel kúpiť víno (nie na raňajky) a nepredali mu ho. Niežeby vyzeral tak mlado, ale povedali mu niečo ako „closed.“ Začali sme zvažovať skorší návrat domov. Miesto toho sme si ale požičali auto a vydali sa naprieč ostrovom. Tá pravá krása začala, keď sme opustili mesto. Hýkali sme od údivu a nevedeli, kam skôr sa pozrieť. Tahiti je neskutočne hornaté, sú tam dvojtisícové vrchy, akoby z mora vyrastali naše Tatry. 50 odtieňov zelenej smerom do vnútrozemia a 50 odtieňov modrej pri pohľade na more. Zastavili sme sa na Venušinom cípe, čítali si o tom, ako sa sem James Cook navigoval, pozorovali sme divoké pláže s čiernymi lávovými skalami, do ktorých udieral rozbúrený oceán. Prišli sme až na Tahiti Iti – to je akoby druhý ostrov, ale je to súčasť Tahiti, pretože v jednom bode sa tieto dva „ostrovy“ spájajú. Tam sme našli krásnu pláž Tautira, z ktorej je výhľad na zelené útesy. Pišta bol však veľmi hladný a tak nebolo možné zdržať sa viac než 5 minút. Po obede sme sa ešte okúpali na inej krásnej pláži, kde nám západ slnka pokazili mraky. Kým sme prišli na ubytko sa opäť vyjasnilo, tak sme pozorovali hviezdy. Tu sa veľmi často mení počasie, doslova z minúty na minútu sa vie na pár kilometroch štvorcových vystriedať dážď, jasno, veterno i úplne teplo. Tešili sme sa z južného kríža, videli jasnú Venušu, Merkúr a z druhej strany Jupiter a Saturn. Mudrujem, lebo mám na to appku.
Na druhý deň sme chceli ísť aj do vnútrozemia, pretože Tahiti nie je len o krásnych plážach, ale aj bujnej vegetácii, džungli, vodopádoch a rozmanitých údoliach. Vybrali sme si náhodne jedno z nich a išli. Mali sme požičaný Hyundai i10, takže cesta do džungle bola celkom výzva. Prišli sme až k jednej mláke, ktorú sme si už netrúfali prebrodiť, a tak sme tam zaparkovali. Rozmýšľali sme, ako ju prejdeme po vlastných, keď nám zrazu išla oproti veľká žltá tatrovka. Vodič nám po francúzsky povedal niečo ako nech vyskočíme na kapotu, že nás cez to prevezie. A tak sme si každý z jednej strany stúpli na tie schodíky, čo vedú do kabíny a išli sme. Sú tu všade neuveriteľne milí ľudia. To sa hovorí o všetkých exotických krajinách, ale ja mám prvý raz pocit, že je to aj naozaj pravda. Išli sme ďalej a náš cieľ bol nájsť nejaký vodopád, hoci sme podľa mapy vedeli len o jednom, ktorý bol veľmi ďaleko. O chvíľu pri nás zastavilo ďalšie auto s miestnymi. Dali sme sa s nimi do reči a povedali nám, že môžeme ísť k vodopádu, ktorý vidíme v diaľke na opačnej strane rieky. Ale ako? Vraj máme prebrodiť rieku, ísť popri čiernych skalách až k nemu a môžeme sa okúpať aj v jazierku. Tak sme prebrodili rieku, išli popri skalách, proti prúdu potoka, stratili cestu, našli cestu. Našťastie sme si predtým čítali, že v Polynézii nežijú žiadne jedovaté zvieratá. K vodopádu sme prišli, ale boli sme na protiľahlom útese a nevedeli sme zísť do jazierka. Nevadí, okúpali sme sa v rieke a mali krásny zážitok.
Bol to náš posedný deň na Tahiti, keď nerátame prespávačky medzi letmi. Ráno sme sa presunuli loďou na Mooreu a zostali sme ohúrení ešte viac. Cestou k nej cez šíre more sme pozerali na špicaté útesy týčiace sa z oceánu, husto porastené zelenou pokrývkou. Pišta vravel, že sme snáď v nejakej počítačovej simulácii, že to nemôže byť reálne. Mne to tiež pripadalo ako vo svete fantázie. Ubytovanie sme mali dohodnuté u Laurenca, tak sme čakali potetovaného drsňáka na terénnom aute. Miesto toho sa objavila útla Polynézanka na starom Twingu. „Stefan? Hi, I am Laurence.“ Aha, takže takto. Oznámila nám, že vláda nariadila na nedeľu jednodňový lockdown, čiže budeme musieť zostať u nich na ubytovaní a či si nechceme nakúpiť. Tak sme sa zastavili v miestnych potravinách, kde to vyzeralo ako na Slovensku deň pred štátnym sviatkom. My sme sa tiež nenechali zahanbiť a nakúpili sme, akoby mal ten lockdown trvať týždeň. Zistili sme, že alkohol sa dá kúpiť, ale len v určitých časoch. Tentoraz sme ten čas trafili. U Laurence nás čakal drevený domček priamo nad lagúnou, krásna záhrada s banánovníkmi a tiež dvaja psy. Všetko na tej Moorei bolo ešte úžasnejšie než sme si predstavovali, pohľad na more aj na vnútrozemie nám vyrážal dych. Sedeli sme na obede na plastovej stoličke, trochu na nás pršalo (zase), špliechal oceán a ja som si pripadala najšťastnejšia na svete.
Stihli sme si ešte na ten deň vybaviť pozorovanie veľrýb, jeden z highlightov nášho výletu. Šanca bola vysoká, od augusta do októbra tam migrujú do teplých vôd, aby rodili mláďatká. Plavili sme sa skupinka šiestich turistov s kapitánom a Taliankou, ktorá nám vysvetlila všetko o vráskavcoch. Prešli sme najprv okolo miniostrova Cocobeach, kde bol bar, tyrkysová voda, zopár ľudí a taká atmoška z toho išla, že som tam chcela zostať navždy. Aj som zabudla, že vlastne ideme za veľrybami. No po 15 minútach plavby sa nám hneď jedna ukázala. Bola od nás asi 10 metrov, vyfúkla vodu, potom ukázala chrbát a nakoniec chvost. Bola obrovská, zatajila som dych a od šťastia, vďaky a dojatia sa mi tisli slzy. Držala som v ruke mobil, ale aj som zabudla stlačiť foťák. Tie najlepšie zážitky väčšinou kamera nezachytí. Potom sa nám už neobjavila a tak sme išli na iné miesto, kde sme s nimi mohli aj šnorchlovať. Dostali sme inštrukcie o tom, čo robiť, keby k nám prišiel žralok. Vraj tento whitetip shark môže zaútočiť aj na ľudí. V hlave riešim, či ho nemôžem nejak privolať svojou menštruáciou, ale hanbím sa opýtať. Našli sme ďalšie veľryby, aj keď nie až tak blízko pri lodi. Videli sme chrbáty a chvosty matky s dieťaťom tak 30-40 metrov od nás. Jedna plávala smerom k nám, tak sme nasadili šnorchle, plutvy a skočili do vody. Viditeľnosť bola veľmi slabá, pripadala som si ako v modrej hmle, ale predsa som videla obrovského tvora s bielym bruchom ako pláva k hladine. Cítila som sa ako prírodovedec, alebo kozmonaut na inej planéte. Pišta videl ešte jednu, ale moje oči už tak ďaleko nedovideli. Z loďky sme potom ešte videli jednu, ako vyskočila nad hladinu a šplechla dolu. Ako z rozprávky. Slnko bolo už nižšie a všetko bolo ešte krajšie ako doteraz. Aj výhľad na pobrežie Moorei. Cestou naspäť sme sa ešte zastavili v jednej tyrkysovej lagúne, kde sme sa šnorchlovali s malými žralokmi a rajami. Boli tak blízko, že človek by ich chcel priam až pohladkať. Keď Pišta skočil do vody, prišlo k nám 6 žralokov, tak išiel hneď aj von. Veď čo ak on bude práve ten prvý človek, u ktorého zistia, že si môžu rozšíriť jedálniček? Po zážitku na vode sme sa ešte zastavili v miestnej reštike s názvom „Le No Stress“. Paradoxne sme ešte nikdy nevideli vystresovanejšiu čašníčku ako v tomto podniku.
Na druhý deň sme sa prvý raz zobudili tak, že už bolo vonku svetlo. Bolo síce len 6:00, ale bol to dôkaz, že si už zvykáme na miestny čas. Bol to lockdownový deň, a tak sme mohli zostať len na ubytku. To však nebola žiadna tragédia. Požičala som si od domácich kajak, ale hneď pri nasadaní v lagúne som zistila, že nejdem sama. Tie ich dva psy, Bela a Rex, sa ku mne pridali tak, že Bela mi nasadla hneď do loďky a Rex išiel so mnou po vode. Tak som s nimi kajakovala, plávala, zachraňovala ich, lebo Rex si zrazu zmyslel, že vlastne nevie plávať, fotila, pozorovala koraly v čírej vode, až bol čas obeda. Pišta si zatiaľ na najkrajšom ostrove sveta čítal v domčeku a ešte si aj zastrel, lebo mu príliš svietilo slnko. Obed (sáčkovú polievku a špagety) sme si navarili u domácich v kuchyni – to znamená na sporáku pod altánkom v strede záhrady. Poobede sa na kajak vydal Pišta a ja som šnorchlovala, videla nádherné farebný rybky a koraly veľké ako kuchynský stôl. Na večeru sme si dali rum a chipsy a krásny lockdownový deň bol za nami.
Posledný deň sme si od domácich požičali bicykle a išli sme do vnútrozemia hľadať ananásové plantáže. Moorea je nimi preslávená. Oľutovali sme to hneď pri prvom kopci, kde sme zistili, že nemáme vodu, kondičku a je nám hrozne teplo. Z kopca bol výhľad na také tie slávne domčeky na vode, ktorými je Polynézia známa. Stáli sme tam, točila sa nám hlava a rozmýšľali sme, kam chodia tí boháči v takom domčeku na vode na wc?
Pokračujeme ďalej, odbočku na plantáž sme bohužiaľ našli a stúpali hore, hore a hore. Obiehali nás turisti v požičaných autách a na skútroch a my sme si pripadali ako hrdinovia, že to dávame na bicykli. V skutočnosti sme vyzerali ako úplní lúzri, dopotení s vyplazeným jazykom. Vyšli sme však až hore a videli rásť divoké ananásy. Rastú zo zeme ako malé kríky. Cestou späť sme si pri obede dali aj mojito a hneď nám udrelo do hlavy. Ja som si takto posmelená kúpila aj tahitský veniec a bicyklovala v ňom. Podvečer sme už museli Mooreu opustiť. Bolo mi to ľúto, 3 dni bolo veľmi málo na takom prekrásnom ostrove. Zajtra však už letíme na Markézy, tak som zvedavá, čo nás čaká tam. Letíme o 6:00, takže keď sme si konečne zvykli na miestne časové pásmo a prestali sa budiť v noci, musíme nastaviť budík na 3:30.
