Myslíš na ten ostrov? To bola reakcia väčšiny ľudí, keď som im odpovedala na otázku, kam idem v lete. Mňa to vždy pobavilo. Kam inam, než na ten ostrov to mohlo byť? Mala som 25, rozišla som sa s prvým vážnym frajerom a chcela som zažiť jeden z mojich snov – vidieť túto Noemovu archu. Teda ten frajer nebol vždy vážny, občas s ním bola aj sranda.
Lulu som vtedy poznala len sprostredkovane, ale vedela som, že chce tiež v lete niekam vycestovať a prúdi v nej krv dobrodruha. Ozvala som sa jej, či by so mnou niekam nešla, napríklad na Madagaskar. Vtedy sa schuti zasmiala. „Janča, môžeme niečo vymyslieť, ale Madagaskar určite nie.“ O 2 týždne sme kupovali letenky a o ďalšie 2 týždne sme sa už plné plánov a očakávaní viezli na Schwechat.
Lula mala skúsenosti s couchsurfingom, a tak sme sa snažili riešiť ubytovanie hlavne takto. Hneď prvé ubytko v hlavnom meste Antananarivo (podomácky Tana) bolo u Indonézanky Ely, ktorá robila na ambasáde. Náhodou mali práve voľný celý domček v rezidenčnej štvrti, tak sme sa tam na 2 noci ubytovali. Zadarmo. Lula ma hneď upozornila, nech si na to nezvykám, že couchsurfing je väčšinou o tom, že spíš u niekoho na gauči, alebo aj na zemi. Prvý deň sme sa aklimatizovali, zamenili si peniaze a stali sa z nás milionárky. Za 500€ sme totiž mali takmer 1 500 000 ariarov. Užili sme si prvé dojmy, vône, chute, navštívili ulicu Mórica Beňovského, pozreli si výhľad z miestnej pevnosti a presunuli sa ďalej do mesta Antsirabe.
Čakal nás ďalší couchsurfing u jedného Francúza Lucasa, ktorý tam bol na nejakom projekte a oznámil nám, že majú akurát voľný celý dom, v ktorom môžeme byť. Zadarmo. Zase. Prestala som Lule veriť, že je ten couchsurfing taký nepohodlný. Až na to, že toto bol starý dom a pôsobil tak trochu strašidelne a ešte nám aj v noci vypadla elektrika, tak sme sa skoro po…. Mesto Antsirabe sme brali ako východiskový bod na výlet na rieku Tsiribihina. Hneď po príchode sa na nás vrhli miestni sprievodcovia, tak sme si s jedným z nich dohodli rande. Rozhodli sme sa, že v žiadnom prípade nekývneme na prvú ponúknutú sumu a budeme zjednávať. Ten guide nám však oznámil takú nízku čiastku, že sme obidve naraz len vypleštili oči a hneď vykríkli, že berieme. Odchádzalo sa až obdeň, tak sme si požičali bicykle a vyrazili na výlet k miestnemu vulkanickému jazeru. Bol to náš prvý výlet v nefalšovanej malgašskej prírode a boli sme zo všetkého očarené. Prekrásna príroda, ale hlavne domáci a deti. Ja veľmi rada fotím deti, možno ma za to raz zavrú, ale pripadajú mi veľmi fotogenické a autentické. Išli sme cez dedinky, lepšie povedané osady, kde zrazu všetci kričali: „Vazaaaa!“ , čo v miestnej reči znamená beloch a celá dedina sa začala zbiehať. Deti nás chytali za naše bledé vlásky, prirovnávali si k nám ich čierne ručičky a boli ohúrené z toho, že si ich fotíme. My sme sa z nich tešili, spravili sme asi 100 fotiek, hrali sa s nimi, vozili ich na požičaných bicykloch, nechali si spraviť prehliadku ich osád a príbytkov. Aj samotné jazero bolo krásne, ale z kontaktu s miestnymi mám oveľa silnejší zážitok. Pravdu mal ten Budha, že cesta je cieľ. Večer sme ešte zakončili drinkami v miestnom pohostení s našim couchsurferom a jeho kamošmi a unavené slnkom a alkoholom sme zaspali.
Ráno sme už vyrážali na rieku. Boli sme skupinka s dvoma Švajčiarkami asi v našom veku, s britským manželským párom a s Brunom, totálnym „týpkom“ z Reunionu, ktorého sme si s Lulou hneď zamilovali. Najprv sme sa tri dni plavili po rieke, s krokodílmi, lemurmi a zebu – to je názov pre miestne byvoly. Obedovali sme vždy na krásnom mieste, pod vodopádmi alebo v džungli a večer sme zakempovali na brehu, opekali si, pili šťavu z miestneho ovocia a rozprávali si príbehy. Prvé dni s nami cestovali aj sliepka a tretí deň sme mali na obed slepačiu polievku a sliepka s nami zrazu už necestovala. To uvedomenie si je zrazu iné, ako keď si človek kúpi naporciované mäso v obchode.
Výlet pokračoval v parku Tsingy, známom aj pod prezývkou Spievajúce skaly. Sú to majestátne špicaté skaly, ktoré pri fúkaní vetra vydávajú jemné pískanie, akoby spievali. Robia sa v nich krásne túry. Z toho si ja pamätám len veľmi málo, pretože už po prvých krokoch mi prišlo nejako divne. Závrat, černota pred očami, oslabnutie celého tela. Zvládla som prejsť prvý okruh a potom ma odviezli na izbu a tam to prišlo. Vracanie a hnačka v niekoľkominútových intervaloch. Stále ma chodili kontrolovať, či nemám teplotu, lebo to by bol znak, že mám maláriu. Teplota nestúpala, horšie bolo, že sme boli v strede ničoho a skupinka na druhý deň odchádzala. Povedala som si, že sa vyspím a nejako to zvládnem, ale Lula mi prišla povedať, že sa odchádza o 4:00 ráno. To bolo v tej chvíli pre mňa nepredstaviteľné. Nakoniec som ale pozbierala všetku silu a dala som to. Ďalšie dva dni som jedla iba ryžu (čo vlastne nebola až taká zmena) a polepšilo sa mi. Dorazili sme na jedno z najkrajších miest na Madagaskare a snáď aj na tejto planéte – Alej baobabov. Tieto nezvyčajné stromy pôsobia, akoby rástli koreňom hore. K tomu lemury, miestne zvedavé deti (zase), západ slnka a úžasný pocit.
Ďalší výlet bola cesta železnicou z mesta Fianarantsoa do Morondavy. Išlo „len“ o jednodňový presun železnicou, ale bolo to plné dobrodružstva. Vlak plný miestnych obyvateľov, ktorí cestovali, aby si vymenili svoju úrodu (napríklad ryžu za banány). Ľudia na zastávkach predávali miestne dobroty, samozrejme všadeprítomné deti a bujná džungľa v okolí. Zažili sme aj veľmi silný a smutný moment, keď vlak zrazu zastal, všetci ľudia vyšli a rozbehli sa dozadu. My sme nechápali, čo sa deje. Potom nám niekto povedal, že vypadla žena a zomrela. Nerozumeli sme, ako sa to stalo, vlak išiel pomaly a neboli tam žiadne nebezpečné úseky. Keďže sme boli v zadnom vozni, ktorý bol najbližšie od miesta tragédie, priniesli tam vo vreci telo a zvyšok jazdy sme už len ticho sedeli. Bol to môj prvý blízky kontakt so smrťou.
Našim ďalším cieľom bol Národný park Ranomafanna. V neďalekom mestečku sme mali tiež couchsurfing a konečne bol taký, ako sa patrí. Spali sme u domáceho v podkroví na zemi bez vody a elektriky. Ráno sme vyrážali do parku, ale samozrejme, nešlo sa o šiestej, ako nám bolo povedané. Na Madagaskare sa totiž vyrazí, až keď je plný autobus, čo niekedy trvá aj niekoľko hodín. Keď sa už naplní počet sedadiel, ešte sa musí naplniť strecha, kde sa väčšinou preváža hydina v klietke. A keď sa už v plnom počte vyrazí, šofér ešte berie ďalších pocestných, takže nám veľakrát sedeli miestni aj na kolenách. A takmer vždy sa autobus, resp. minivan, aj pokazí, a potom sa čaká niekoľko hodín na opravu. Nám sa auto alebo autobus pokazil, zapadol, alebo mal defekt v 100% prípadoch. Hneď na začiatku sme pochopili, že s časovým plánovaním tu veľmi nepochodíme. Heslo Madagaskaru je totiž „Mora, mora“, čo je niečo ako „keep calm“. Do Ranomafany sme však nakoniec šťastlivo dorazili a prešli sa krásnym trekom v džungli s lemurmi a vodopádmi.
Našim posledným cieľom bol ostrov Sainte-Marie asi hodinku loďou od malgašskej pevniny. Neviem, ako to tam vyzerá dnes, ale pred desiatimi rokmi to bol neobjavený raj. Biele, až gýčové pláže s tyrkysovým morom, palmy ohnuté priamo nad vodu, prekrásny podmorský svet, drevené domčeky priamo na pláži za 5€ na noc pre 2 osoby a takmer žiadni turisti. Boli sme tam 5 dní, ostrov prešli krížom-krážom, kúpali sa, navštívili miestne dedinky. Utkvela mi v pamäti jedna škola, v ktorej sme boli a deti tam sa tam práve učili nejakú pieseň. Bolo krásne pozorovať ich a počúvať. Prišiel za nami malý chlapec s tajomným výrazom v tvári a ukázal nám, čo má v košíku. Bolo tam lemurie bábätko, ktoré jedlo banány. Požičali sme si skúter, aby sme si išli pozrieť cintorín pirátov, ktorý tam je od 18. storočia. Lula sa ma spýtala, či na tom viem jazdiť, ja že jasné. Pravda je taká, že som šoférovala raz v živote niekedy na strednej, a to sa ukázalo aj v prvej zákrute, ktorú som nevytočila a skončili sme v jarku. Našťastie sa okrem odrenín ani nám ani skútru nič nestalo. Avšak pri „spamätávaní sa“ z tejto nehody sme odparkovali na blízkej pláži a zbadali veľrybu. Skákala nad vodu a v plnej paráde nám ukazovala hlavu, telo i chvost a mňa opäť zalial pocit bezhraničného šťastia.
Z tohto raja nás už čakal len návrat do Tany, opäť do luxusného couchsurfingu v dvojposchodovom dome, trh so suvenírmi a návrat domov.
Keď zomrel David Bowie, jeho manželka Iman si dala status: „Sometimes you will never know the true value of a moment until it becomes a memory.“ Mne pri tejto vete vždy napadne Madagaskar.
Bruno! 
NP Tsingy 
Začína mi byť zle 
