Najprv to vyzeralo, že v našom poslednom článku budeme písať akurát o tom, aké drinky sme pili a akými faktormi sme sa krémovali, ale nakoniec sme aj cez lockdown čo-to zažili. Posledný týždeň sme sa už úplne aklimatizovali a zmenili na domácich. Boli sme opálení, doštípaní od hmyzu, so všetkými sa zdravili , Pišta chodil strapatý a zarastený a ja som sa nevedela zbaviť plážového piesku a soli vo vlasoch. Na Bora Bora nás pustili bez problémov, stačilo, že sme mali očkovací preukaz. Po necelej hodine letu z Tahiti sa nám z okna lietadla objavila ďalšia veľká nádhera. Tento ostrov je preslávený luxusom v domčekoch nad tyrkysovými lagúnami, ale ponúka oveľa viac. Pôvodná sopka sa premenila na 2 skalné masívy trčiace z mora, ktoré sčasti pokryla zeleň. Okolo hlavného ostrova sa vytvorila tyrkysová lagúna. Všetko to obkolesuje prstenec malých atolov zvaných motu. Na jednom z nich je aj letisko, ktoré dokonca za druhej svetovej vojny slúžilo ako americká základňa. Na týchto motu sú aj luxusné rezorty, z ktorých je výhľad na hlavný ostrov.
My sme mali jednoduchšie ubytko na hlavnom ostrove. Keďže bol lockdown, väčšinu času sme trávili na pláži. Skvelé bolo, že tam bola priezračná voda s množstvom koralových ostrovčekov, ktoré začínali kúsok od brehu. Mali sme ich ako na dlani. Pripadalo nám to ako z rozprávky, keď sme sa ponorili do tej vody, nastalo úplne ticho a ocitli sme sa vo svete pestrofarebných rybiek a koralov. Niektoré boli tenké len 1 milimeter, iné boli hrubé, niektoré priesvitné, ďalšie priam až neónovo sfarbené. Neprestávalo nás udivovať, aký je ten podmorský svet rozmanitý a ako málo o ňom vieme. Šnorchlovali sme toľkokrát, že sme mali pocit, že už všetkých obyvateľov našej lagúny dôverne poznáme.
V pravidlách lockdownu bolo, že sa človek v rámci fyzickej aktivity môže pohybovať kilometer od ubytovania. Chodili sme na prechádzky a všímali si kontrast medzi krásnymi hotelmi na strane popri pláži a obyčajným životom smerom do vnútrozemia. Nebola to úplná chudoba ako v rozvojových krajinách, ale rozdiel tam bol naozaj veľký. Ale aj tu, v raji zvanom Bora Bora, je na každom kroku počuť kohútov a vidieť túlavých psov. Ľudia tu už boli trochu iní ako na predošlých ostrovoch a okrem francúzštiny sme viackrát počuli aj angličtinu. V rámci „úniku z hotela“ som sa konečne donútila ísť aj behať, keď už som sem trepala tie bežecké tenisky. Raz som išla len popri pobreží a druhý deň som sa odvážila o niečo porušiť povolenú vzdialenosť a dostala som sa až na jeden z miestnych vrchov. Prekvapil ma terén, pretože na niektorých miestach boli skaly a laná, ako u nás v Malej Fatre. Nakoniec sa mi ani nepodarilo vyjsť až na úplný vrchol skaly, ale dostala som sa aspoň na miesto, odkiaľ bol krásny výhľad na ostrov z obidvoch strán, rôzne odtiene morskej modrej i okolité ostrovy. Pištov členok sa ešte nespamätal z vyvrtnutia pred pár týždňami, a tak si krátil chvíle s drinkami na pláži. Ak by nebol lockdown, Bora Bora sa dá vychutnať oveľa viac. Okolo celého ostrova je asfaltová cesta, ktorá má 32 km a dá sa bez problémov prejsť na bicykli. Sú tu lagúny, do ktorých sa chodí loďou za rajami, korytnačkami a malými žralokmi. Sú tam aj krásne miesta na potápanie. My sme si to teda užili len z polovice, ale sme vďační aj za to. Nakoniec, pláž na Bora Bora nie je až také zlé miesto na lockdown. Potom nás čakal ešte nás posledný ostrov– Rangiroa.
Vždy, keď sme prišli na nové miesto, zostali sme ohúrení a inak to nebolo ani pri príchode sem. Rangirou tvorí skupina atolov, teda koralových ostrovov, ktoré vyrástli nad hladinu. Dokopy vytvárajú prstencový tvar a obkolesujú lagúnu. Keďže je to druhý najväčší atol sveta, človek má pocit, že pozerá na šíry oceán, ktorý lemuje z každej strany nekončiaca biela pláž s palmami. Najvyšší bod tu más asi 2 m.n.m. Po pristátí nás privítal šofér z nášho ubytka, ktorý nevedel vôbec po anglicky. Keď pochopil, že my nevieme po francúzsky, skúsil to ešte s kreolštinou. Nuž, márne. Previezol nás k lodi, ktorá nás mala odviezť na ubytko. Tam sme dosť dlho čakali nevediac na čo a zrazu náš kapitán len tak skočil do vody a išiel si zaplávať. Potom si zrazu len tak odišiel. My sme vôbec netušili, čo sa deje, ale dostávali sme z toho záchvat smiechu. Potom prišlo ešte zopár domácich a konečne aj náš kapitán. Po pol hodine sme dorazili na miesto. Bolo to ako prísť na opustený ostrov na konci sveta. Bývali sme v palmovom lese ďaleko od miestnych dediniek. Bol tam camp a zopár malých drevených domčekov. Pripadalo nám to ako vo filme Pláž, už sme len čakali, kedy stretneme mladého Lea DiCapria. Zrazu nám odľahlá Fatu Hiva pripadala ako New York oproti tejto pustatine. Boli tam stovky, možno tisíce krabov, ktoré sme pozorovali z nášho domčeka. Videli sme, ako si jeden z nich klepetom našiel potravu a dával si ju do úst, akoby mal ruky. Ďalší si za sebou niekam vláčil obrovský palmový list. Natgeo wild v priamom prenose.
Cez deň sme sa kúpali, prechádzali na nekonečnej pláži, zbierali mušle a snažili sa rozbiť kokosový orech. Vyskúšali sme si aj plavbu na miestnom plavidle Va´a. Je to taká úzka kanojka, ktorá má z jednej strany ešte ukotvenú dosku na lepšiu stabilitu. Taký polovičný katamarán. Boli sme ale veľmi smiešni, pretože sme tú loďku v tých veľkých vlnách vôbec nevedeli ovládať. Vedeli sme ísť len dopredu, alebo dozadu, ale nevedeli sme sa otočiť. Boli sme až takí zúfalí, že sme si dali na chvíľu prestávku a išli sme si vygoogliť, ako sa táto va´a kormidluje. Našli sme niečo ako, že sa máme nakláňať práve na tú stranu, kam chceme ísť. Tak sme to skúsili a hneď sme sa aj prevrátili. Našťastie sa nikomu nič nestalo, ale mali sme z toho záchvaty smiechu a asi aj všetci, čo nás pozorovali. Pri prechádzkach sme našli aj naozajstnú správu vo fľaši. Poslal ju jeden chlapec, ktorý nám chcel oznámiť, že sa volá Louis a má 9 rokov. V noci sme pozorovali hviezdy. Na tomto odľahlom mieste bolo vidieť tak husto posiatu oblohu, že sme sa nevedeli vynadívať. Ani sa nedalo rozoznať súhvezdia, toľko bolo hviezd. Videli sme zreteľne aj mliečnu dráhu a hmlovinu v nej. To som doteraz videla len v knižkách.
Rangiroa patrí k top potápačským destináciám sveta a tak sme aj my chceli vidieť podmorský svet. Ja som chcela potápať a Pišta šnorchlovať. Boli sme v rovnakej agentúre, ale každý išiel zvlášť loďkou. Ja som ale pri prvom ponore chytila paniku a nakoniec som zostala v loďke s kapitánom a čakala na ostatných, kým sa vynoria. A zrazu som len videla, že sa k nám blíži loď, ktorá viezla šnorchlistov a v nej kapitán s Pištom. Aj on bol vo vode len chvíľu, lebo nevedel vo vlnách a prúde plávať v plutvách. Musel to byť veľmi vtipný pohľad pre tých kapitánov, ktorí nevedeli, že sme tam spolu a zrazu len videli, ako sa títo dvaja odpadlíci začali baviť rečou, ktorej oni vôbec nerozumeli. Pišta ale stihol vidieť delfíny a potom v lagúne šnorchloval so žralokmi a tisícmi farebných rybičiek. Ja som už druhý ponor zvládla. Náš guide hovoril, že ak budeme mať šťastie, môžeme vidieť delfíny, žraloky, raje a barakudy. Všetky tieto krásne tvory sme videli za prvých 5 minút ponoru a niektoré nás sprevádzali skoro celý čas. Popritom koralový útes a prekrásne ryby všetkých farieb a tvarov. Pišta zatiaľ pri čakaní na mňa videl, ako asi 5 metrov od neho skáču delfíny. Doteraz sme si mysleli, že to robia len v delfináriu, ale oni sa naozaj takto jašia. Ďalšie žraloky sme videli v prístave, keď sme čakali na loďku. Prišlo ich 5 a predvádzali sa pred nami. Večer sme si dali ešte zopár tahitských rumov na našom konci sveta a krásny deň bol za nami.
Posledný deň sme sa museli už ráno presunúť loďou na hlavný atol, ale lietadlo naspäť na Tahiti nám išlo až 13:30, tak sme si tam požičali bicykle a brázdili kade tade. Dostali sme dva hrdzavé tátoše, jeden z nich mal ešte detskú sedačku. Nakoniec nám to tak vyšlo, že sme prišli na letisko trochu skôr. A ako sme prichádzali, už nás volali na check-in a pýtali sa – Koudelova, Seben? Ja že odkiaľ vedia naše mená, a vysvitlo, že sme si pozreli zle čas letu a lietadlo odchádzalo už 12:30. Po check-ine nás už nahnevane volala letuška, tak sme prakticky okamžite nasadli a lietadlo odletelo. Ak by sme ho nestihli, zrejme by sme sa v ten deň nedostali z Rangiroy a tým pádom ani na druhý deň z Tahiti domov. Ale s odretými ušami sme všetko stihli a už sa plní zážitkov lúčime. Na jednej strane to neskutočne rýchlo ubehlo a na druhej strane sa nám zážitky z prvých dní na Tahiti zdajú staré minimálne rok. Okrem všetkých úžasných vecí sme zažili aj jednu neuveriteľnú vec – Polynézia je jedinou krajinou, kde sme boli a ani raz sme nestretli Čechov! Svet je už naozaj hore nohami.
Už sa na vás všetkých tešíme!
