O ajurvéde som prvý raz počula pred viac ako desiatimi rokmi, keď si odo mňa kolega požičiaval peniaze na ajurvédsky kurz. Medzičasom som bola na zopár masážach a čítala som niečo o nejakých dóšach a čakrách. Ale až keď mi nečakane zomrela mama, znovu som prišla o dieťa, zistila som, že na mne vôbec nezáleží toľkým ľuďom, ako som si myslela a moja celá rodina takmer prestala fungovať, povedala som si, že to skúsim. Že sa tam zharmonizujem, rozlúčim sa so stratami v živote a nájdem znovu chuť žiť. A snáď aj schudnem. 😊 Po niekoľkých váhaniach, hľadaniach a porovnávaniach som sa definitívne rozhodla, že idem.
Masáž, sauna a klystír
Krátko po príchode na ajurvédsku kliniku som mala konzultáciu s lekárkou, ktorá mala určiť, aký som typ (v ajurvéde rozlišujú pittu, vátu a kaphu) a nastaviť mi liečbu. Vyšetrenie bolo veľmi podobné ako u nás pri návšteve všeobecného lekára. Merala mi tlak, pulz, pýtala sa na moje choroby, choroby v rodine, či pijem, fajčím, koľkokrát do dňa cikám a tak ďalej. Prehmatala mi brucho, počúvala srdce, dych. Žiadne šarlatánstvo. Potom usúdila, že som pitta-váta, ale mám všetkého nadbytok a za tie dva týždne sa ma pokúsia zharmonizovať. Jedlom, procedúrami a ich prírodnými liekmi.
Procedúry som mala 7-krát denne a každá trvala 20 minút. Boli to väčšinou rôzne druhy masáží alebo sauny. Bolo úžasné začínať deň masážou, pokračovať saunou a potom zase ďalšou masážou. Masírovali štyri ženy a asi desať mužov a rôzne sa striedali. Veľa krát to aj bolelo, ale naozaj to pomohlo uvoľniť. Mne hovorili, že som extrémne tuhá a vtedy som si uvedomila, že ja som sa reálne pol roka neuvoľnila.
Na procedúrach má byť človek len v nohavičkách. A teda masíruje sa všetko a veľmi intenzívne. Aj zadok a prsia. Občas som sa aj zamýšľala nad tým, kde je nejaká hranica, kedy je toto ešte „vhodné“ a kedy už nie. Tí maséri nám častokrát sťahovali nohavičky so slovami „Excuse me, madam.“ Mne to bolo vždy trápno-smiešne. Ale odosobnila som sa, brala som to ako liečebný proces. Okrem toho chodiť nahá medzi cudzími ľuďmi je naozaj veľmi oslobodzujúce, aj keď to znie asi zvláštne.
Veľkou súčasťou ajurvédy je aj vyprázdňovanie sa, pretože to čistí všetky dóše v tele. „Dobré ráno, madam, akú ste mali stolicu?“ bola každodenná otázka lekárky. Robili nám často aj klystír, čiže nám „tam“ strčili hadičku a napumpovali olej, ktorý nám vyčistil črevá. Niekedy som mala pocit, že celá ajurvéda je vlastne o sraní. 😊 Už po pár dňoch sa to stalo hlavnou témou debát.
Bola si? Ja chodím furt.
Ja som nebola, ale mám strašné kŕče.
Ja som nebola ani nemám kŕče.
Aj z teba furt tak vyteká ten olej?
To väčšinou v prospektových materiáloch, kde je usmiata zrelaxovaná žena s dokonalou pokožkou a kvetom vo vlasoch, nespomínajú.
Všetko je v poriadku
Veľa som o ajurvéde počula aj čítala, ako to ľuďom pomohlo zbaviť sa úzkostí a vyrovnať sa s ťažkými situáciami. Prvé dni to však vôbec nevyzeralo, že toto mi pomôže. Myslela som si, že keď na začiatku doktorke všetko poviem, nastaví mi liečbu a moje problémy sa vyriešia. Miesto toho som „len“ chodila na masáže a procedúry tak, ako všetci ostatní. Asi na tretí deň som išla za doktorkou a povedala som jej, že mi je stále veľmi smutno, že sa neviem vyrovnať so smrťou mamy. Ona mi stisla ruku a povedala, že všetci raz zomrieme. Že my sme „earthly people“ a že každý tu má byť len určitý čas. Niekto zomrie aj hneď po narodení a je to v poriadku, lebo jeho úloha bola byť tu len takto krátko. Keď sa naša púť skončí, pôjdeme ďalej a ukázala smerom hore. Ale nesmieme mať žiadne putá. Ja som jej povedala, že to nie je možné nemať puto na svoju mamu, ktorú som milovala. A ona povedala, že tá láska je práve to, že ju musím vedieť nechať odísť. A že musím žiť a netrápiť sa. Prestať sa umárať a vtedy bude oveľa lepšie fungovať aj moje telo. A keď bude lepšie fungovať moje telo, bude lepšie fungovať aj moja myseľ. Stískala mi ruku a hovorila „Now I am your mother, we are one circle,“. Teraz som ja Tvoja matka a všetci sme spojení jedným kruhom. A mne sa liali slzy.
Odchádzala som odtiaľ trochu sklamaná a hovorila som si, že na to, aby mi niekto povedal, že všetci raz zomrieme a že sa nemám trápiť, som nemusela chodiť na srílanskú ajurvédu. Ale postupne mi doznievali jej slová v hlave a začínala som ich chápať. Potom som si často na procedúrach alebo pri rannej joge hovorila, že maminina púť sa už skončila a že je to takto v poriadku a musím byť šťastná aj bez nej, aby som tomu naozaj uverila a prijala to.
Kde sú tí alternatívni ľudia?
Predtým, než som vycestovala, som sa bála, že tam budú až príliš alternatívni ľudia. Opak bol pravdou a keď som tam bola, priala som si „príliš alternatívnych“. Na ajurvédu totiž chodia, alebo aspoň ja som mala to šťastie, Slovenky s umelými prsiami, nevkusne vytetovaným obočím, napichanými perami a dlhokánskymi nechtami. Business classom. Aspoň väčšina. Jedna mala 28 rokov a spĺňala všetky spomenuté črty + mala ešte umelé mihalnice. Ďalšia sa neustále, naozaj neustále opaľovala, už mala pľuzgiere a bordovo-fialovú pokožku a aj tak si vždy cez obed ľahla na to priame slnko. Na rovníku. Viem, že sa nemá posudzovať podľa výzoru, ale táto charakteristika vystihovala aj ich povahy. Mnohým miestni obyvatelia „cigáni“ smrdeli a vlastne všetko im smrdelo. Odmietali jesť to „hnusné jedlo“ a chodili na tajnáča do supermarketu. Alebo nechceli ísť na prechádzku mimo rezort, lebo „im nerobí dobre pozerať sa na tú chudobu.“ Moje prvé dojmy z nich boli veľmi negatívne. Po pár dňoch som si povedala, že si to nemôžem nechať znechutiť a musím ich vnímať inak. Každá z nich mala dôvod sem prísť. Možno ani ich život nebol zrovna Disneyland. Snažila som sa ich prijať a nakoniec som si tam našla aj kamošky. Aj keď to neboli úplne moje soulmates, mala som s kým zdieľať dojmy a zážitky z procedúr a nebola som stále sama. Samoty bolo za uplynulého pol roka až príliš.
Ajurvédske jedlo
Strava bola veľmi jednotvárna, ale pre mňa chutná. Nastavenie stravy bola súčasť liečby, tak ja som to brala veľmi poctivo. Polievky sme mali trikrát denne, teda aj k raňajkám. Ráno bolo ešte ovocie, na obed častokrát kuracie mäso, ryža a rôzne druhy zeleniny. Na večeru ryba a zelenina. A niekedy bývali vegetariánske dni. Medzi obedom a večerou som bývala hrozne hladná, už som vždy odpočítavala hodiny a minúty. Baby so mnou pri stole vždy mali výhrady a nechávali na tanieri. Ja som to nechápala, bola som taká hladná, že som zjedla vždy úplne všetko. Aj uhorkovú polievku.
Na obedy chodievali aj lekárky, väčšinou, keď my sme už dojedali. To bola vždy taká veľká udalosť, ony v tých svojich farebných sarungoch vznešene kráčali a všetci ich zdravili so spojenými dlaňami a hlavou sa klaňali, akoby prišla kráľovná. Bol to vždy veľmi pekný moment.
Prelet nad kukučím hniezdom
Napriek tomu, že cieľom všetkých účastníkov bolo oddýchnuť si a zrelaxovať sa, v rezorte panoval celkom tvrdý režim. Začínali sme 6:45 jogou. Keď som chodila 6:40 z izby, niektoré baby sa už vracali z behu, alebo práve plávali v bazéne. Procedúry bývali už od 8:00 a medzičasom musel človek stihnúť raňajky. Všetky procedúry sú s olejmi a umývať sme sa po nich mohli až po dvoch hodinách. Keďže poslednú sme mávali až okolo 16:00, mohli sme sa umyť, resp. ísť si zaplávať až po 18:00. Vlasy, ktoré sme mali tiež od oleja, sme si mohli umyť až ráno, nech olej a všetky zložky pôsobia celú noc. V princípe to fungovalo tak, že všetky sme tam chodili s mastnou hlavou v zelených županoch, pod ktorými sme mali len zaolejované nohavičky. Päťkrát za deň za nami chodili aj s liekmi. Boli to čisto prírodné tabletky, alebo nejaké tekutiny, ktoré sme vždy museli pred nimi zjesť alebo vypiť. Niekedy som tak s úsmevom pozorovala život v tomto rezorte a spomenula si na Prelet nad kukučím hniezdom. Veď aj tu sme všetci boli dobrovoľne.
Rozlúčka
Asi po týždni som začala mať pocit, že to celé má zmysel. Prvý raz od novembra som sa zobudila bez úzkosti a bolo to pre mňa veľmi oslobodzujúce. Ten pobyt mimo a všetky tie procedúry spôsobili, že zrazu som videla svet oveľa svetlejší a farebnejší. Akoby som bola polroka len v bludnom kruhu, z ktorého som nevedela vyjsť von. Zrazu som začala veriť tomu, že síce prežijem zvyšok života bez maminy, ale môžem v ňom byť šťastná. Môžem robiť čokoľvek, čo budem chcieť. A aj keď budú ťažké chvíle, zvládnem ich. Jasné, nemyslím si teraz, že dva týždne ajurvédy všetko vyriešili, ale pomohlo mi to spraviť prvý krok vpred. Dúfam, že mi toto nastavenie vydrží čo najdlhšie.
Úplne posledný deň som mala ešte „výstupnú prehliadku“ s doktorkou. Vraj sa moje dóše zharmonizovali. Kiežby som v takejto askéze vedela žiť aj doma. Doktorka sa so mnou rozlúčila veľmi pekným ceremoniálom, kde mi pri soche Budhu spievala, modlila sa za mňa a dala mi náramok, ktorý ma má ochraňovať. Mňa to, samozrejme, od dojatia rozplakalo, bolo to veľmi milé. Ale aj smiešne, lebo počas toho jej spevu začala zvoniť pevná linka.
A trochu som tam aj schudla. 😊