Alebo ako sa úbohý Petržalčan nechal pomýliť slovom „malý“. Niežeby naozaj nebol nižší ako Veľký, ale stále bol vysoko a výstup zahrňoval kúsok, ktorý by som ja laicky nazval horolezeckým. Ale pekne poporiadku.
S návrhom, kam ísť na ďalší výlet, boli na rade kamoši. Vraj zrekonštruovali Jánošíkove diery a „ten Malý Rozsutec by si už mal zvládnuť“. Ubytko v Terchovej rovno pri vstupe na túru, takže sa nebude zbytočne chodiť a jazdiť sem a tam.
Na stretávku na Zelenči sme meškali desať minút, čo bol pozitívny rekord. Po dlhej dobe sa mi splnila predstava ísť autami za sebou, asi aby som mal pocit, že jazdím v nejakej dôležitej kolóne alebo čo. Okolo pol desiatej sme dorazili do Terchovej a hneď sme sa vydali na cestu. Vzápätí sme stretli slovenskú celebritu, ktorej jeho partnerka poradila niečo v zmysle „aby ťa nejaký buzerant neodfotil“. Ja osobne by som skôr zniesol modré z neba, ako fotiť si ho.
Takzvané spodné Jánošíkove diery sú vskutku príjemnou a bezpečnou prechádzkou krásnou tiesňavou. Po polhodinke človek dôjde ku poslednému bufetu po ceste, čo sme my patrične využili a na lačno požili dostatok na odľahčený pocit. Vrchné Jánošíkove diery už sú náročnejšie na fyzičku aj technicky, aj keď len trošku. Zvládol som to aj ja, ale už som sa popredu obával reťazových úsekov pri výstupe na samotný kopec. Na lúke „Pod tanečnicou“ som rozosmial okolie, lebo som vyhlásil, že už vidím exponovanosť posledného úseku. K tomu táto odbočka – vždy sa snažím urobiť si rešerš o nadchádzajúcej turistike. Už som to spomínal v jednom z predchádzajúcich článkov, že sa obšírnejšie vylejem niekde samostatne. Tým myslím o mojom strachu z technických (a popravde niekedy aj z menej technických) pasáží túr. Problém takého zisťovania je, že dostatok informácií o túrach sa dá nájsť len na čisto turistických portáloch, kam prispievajú z valnej miery iba skúsení výletníci. Viac ich nebudem opisovať, proste sú to takí, ktorých výstup z konečnej dvestrostojky na Kamzík nenadchne. Recenzia znela, že túra je stredne ťažká s exponovaným záverečným úsekom s reťazami a so zostupom z druhej strany, ktorý je tiež oreťazovaný a strmý. Veď to neznie zle. Keď som ale z tej lúky videl „horolezcov“, šplhajúcich sa cez reťaze na balvany čnejúce nad zrázom, utvoril som si istý názor na turistické recenzovanie v Slovenskej republike. Ja by som uvítal alternatívu pre ľudí z mojej sorty. Keby som tie články písal ja, o mnohých stúpaniach a o technickom zdolávaní by som písal pejoratívnejšie a odrádzajúcejšie. Do hodnotenia náročnosti by som pridal aj level nacenganosti, s ktorým sa trasa dá ešte bezpečne zvládnuť. Kopec ľudí by vďaka tomu ušetril čas a nervy, krčmári pod ľahkými horami by si viac zarobili a tí jedinci, ktorí sú v blaženom tranze pri pohľade na previs s reťazami tam budú mať viac miesta. Možno z tohto nápadu bude ďalšia stránka.
To boľa chvíľa, kedy som začal hľadať únikovú cestu. Netúžil som po pohľade zo šutra do stometrového zrázu. A áno, existovala cesta, ktorá obchádza vrchol, existovala aj zostupová cesta na druhej strane a aj možnosť počkať pod exponovanou trasou. Lenže s kamošmi je trápenie také, že ma tam nechceli nechať samého a ja som si, samozrejme, nechcel zobrať na zodpovednosť, že sa na vrchol nepôjde vôbec. Tak sa išlo. No pánečku! Nebudem to naťahovať, asi nikdy som ešte nezažil, že som v stave, kedy to moja kondícia bez problémov zvládala, predýchaval každý krok, každý stupienok skaly a od stresu nevedel spomaliť srdce. Išiel som cez kolená, cez lakte a cez slzy. Korunu tomu nasadila pani, ktorá čakala, kým sa celý dosraný vyštverám cez poslednú skalu a zahlásila: „No, vy nemáte vhodnú obuv.“ Akože hej, mal som bežecké Niky, ale to v tom momente naozaj nezohrávalo žiadnu rolu. Odvetil som len, že nemám vhodné nohy hlavne. A boli sme hore. Tam, kde vyšli bez problémov aj ženy, deti, staré ženy a starí muži. No pre mňa, ktorý sa bojí aj strmých schodov v kysuckej chalupe, to bolo priam dojímavé.
Už sa stalo peknou tradíciou, že okrem nás, paštékových Bratislavčanov, sú na cípoch aj skupinky kvázivtipných Oravčanov, Liptákov, Zemplínčanov alebo podobných sort, ktorí umocňujú túžbu po urýchlenom zostupe. Tak tomu bolo aj teraz a po pár minútach sme išli. Nastal čas potýkať sa so „strmým zostupom“ podľa turistických stránok. Čiže reťaze, stupienky v skale a dobre, uznávam, žiadne zrázy. Zato tam boli ako bonus padajúce kamene spod našich nôh na ľudí pod nami a spod nôh ľudí nad nami na nás. Na môj vkus som sa s tým celým vysporiadal v pote tváre celkom dobre, až na moment, kedy som na úplne posledných dvoch metroch reťaze, a teda na mieste, kde mi nič nehrozilo, dostal po zlom kroku odporný kŕč do lýtka. Vtedy som bol presvedčený, že aj keď nespadnem, tak asi zomriem. Cesta pokračovala už do lesa, a napriek tomu, že bola stále celkom strmá a párkrát sme sa aj šmykli na vlhkej zemine, bola už relatívne bezpečná.
Záverečným trom kilometrom cez lesík a lúčky predchádzala pauza v Kolibe. Bolo to prvýkrát od obeda, kedy som si reálne vydýchol a opadol zo mňa stres. Vtedy niekedy som zacítil také dva-tri endorfíny, o ktorých ľudia hovoria, keď trávia čas v prírode a na takýchto túrach. Na jednej z tých lúk som vytiahol aj drona, no opäť a klasicky s neuspokojivými zábermi.
Napokon sme došli k hotelu, kde som si po poslednej fáze ešte dokončil otlaky a definitívne zatancoval indiánsky tanec víťazstva nad horou. No dobre, nezatancoval, ale nejaký si musím vymyslieť, mi práve napadlo. Z Terchovej je Malý Rozsutec dobre vidno a je majestátny. Alebo minimálne spôsobí radosť, že ho človek zdolal.