Ak ste po prečítaní nadpisu nadobudli dojem, že sa jedná o text jednej z priekopníčok slovenskej elektro popovej scény MC Barbary, tak vás vaše inštinkty neklamú. A neklamne máte už asi vašu zábavnejšiu časť života za sebou. Pravdupovediac ani neviem, či to bude mať nejaký súvis s týmto blogom, ale snáď sa to dozvieme v nasledujúcich pár minútach.
Dnes je dňom všetkých žien a prišlo mi vhodné spísať pár riadkov, aby sme si pripomenuli, čo pre nás mužov ženy znamenajú. Keďže v tejto technologickej a stále sa zrýchľujúcej dobe to akosi ženám zrejme čoraz viac zabúdame hovoriť. Môžeme začať napríklad tým, že miesto každého reálneho či podvedomého lajku na instagrame tvojej obľúbenej rozhoďnožky, dáš radšej kompliment tvojej drahej, tvojej mame, sestre, babke či predavačke v potravinách. Ja osobne som zistil, že milujem, keď ma niekto pochváli. Možno to tak máme všetci, možno nám to vštepujú naše mamy od narodenia, keď nám tlieskajú po každej úspešne zjedenej lyžičke detskej výživy, a možno na mňa dopadlo po veľkom tresku trochu viac vesmírneho prachu z Venuše.
Nechcem písať o tom, za čo byť vďačný frajerke či starej mame. Veď ani nie je deň vďakyvzdania. Ale skôr venovať tento text nežnému pohlaviu ako takému. Ženám, matkám, ženám s dlhými nohami, ženám s krátkymi nohami, plavovláskam, brunetám, dievčatám s chirurgickými rúškami rovnako ako dievčatám s respirátormi ffp2. Inak vedeli ste, že medzinárodný deň žien vznikol na medzinárodnej ženskej konferencii v roku 1910 v Kodani? Isté zdroje na internete dokonca uvádzajú, že to bolo na Ženevskej konferencii v Kodani, čo ma počiatočne trochu zmiatlo. Ale tak ostáva veriť, že to písal nejaký chlap. V každom prípade je tento deň dňom boja za ženskú rovnoprávnosť, čo mne ako dieťaťu milénia, ktorému doposiaľ šéfovalo viac žien ako mužov, by len tak z prvej nenapadlo. Je pre mňa už prirodzené, že žena si je s mužom rovnoprávna, i keď nie všade tomu tak bohužiaľ je. Preto tento sviatok vnímam skôr ako oslavu ženskosti, čo paradoxne asi nie je úplne jeho podstatou. Nevadí.
Ženská emancipácia má do istej miery na svedomí vyhynutie džentlmenov. Asi sa dnes už tak nenosí otvoriť dievčaťu dvere na aute či nosiť pri sebe hodvábnu vreckovku pre prípad, že by potrebovala utrieť slzy. Čo je trochu škoda. Aj keď áno, veď sa ani nesnaží v trojvrstvej sukni vyskočiť na koňa a ani nechceš mať 15 eurový kapesník zasmrkaný od špirály. Možno vám vždy nepoďakujeme za to, že nám po byte nezačali liezť mravce, že ste uvarili to najlahodnejšie jedlo z toho, čo chladnička dala, že sa neustále snažíte byť pre nás tak krásne a zároveň stíhate zahrňovať naše deti tým najlepším, čo vo vás je. Aj keď sa niekedy môže zdať, že vás prehliadame, to však neznamená, že pre nás nie ste nepostrádateľnou esenciou našich životov. Láska má veľa podôb a aj keď vám to vždy nepovieme, sme tam, keď vás sledujeme, ako pojašene rozkopávate prvé jesenné lístie, keď sa bojíme, či vám pri večernej prechádzke popri rieke nezačalo byť chladno, keď pred nami skáčete na koncerte vašej obľúbenej kapely a my sa sústredíme len na to, aby vás niekto omylom neudrel a nenarušil vám ten moment šťastia. Zostaňte preto navždy ženami, vždy to bude to jediné, čo nás prinúti prepnúť kanál v polovici futbalového zápasu.
Inak od 1999 je aj deň mužov. Neviem, či to má byť zadosťučinenie rovnoprávnosti, ale pevne dúfam, že ho vymyslela nejaká žena.