Aj napriek tomu, že Janka už veľmi pekne a vhodne spísala zážitky a situácie z tejto ďalekej dovolenky, povedal som si, že teraz, keď už ma k tomu blogu pustila, napíšem ešte jeden článok ja. Čestné pionierske, posledný o tejto téme. Keďže mám ešte stále v hlave rozprávku o tom, že sa raz na tento blog možno dostane niekto úplne cudzí vďaka hľadaniu na Googli, prispôsobil som tomu aj názov a napíšem snáď užitočné veci, ktoré nie sú určené iba najbližšiemu okoliu. Avšak neodpustím si moje chabé glosy.
Cesta tam
V tomto veľa možností nie je. Na Tahiti je jediné medzinárodné letisko na Francúzskej Polynézii (áno, je to na Polynézii, nie v Polynézii, praktická informácia hneď na úvod!). Za nepandemických čias sa tam lieta z viacerých miest, počas pandémie prakticky len z Paríža a sem-tam z USA. Naše lety boli oficiálne cez Paríž a Los Angeles, ale kvôli pretrvávajúcemu zákazu aj tranzitu pre Európanov cez Spojené štáty sme leteli s technickou zastávkou cez Vancouver – robí to tak Air France aj Air Tahiti Nui. Ceny sú samozrejme relatívne vysoké a veľa sa s tým nedá urobiť. Možno po ukončení opatrení niekto dokáže nájsť letenku, kedy sa letí z Krakova do Amsterdamu, odtiaľ späť do Krakova, potom cez Moskvu a Tokio do Papeete, ktorá bude stáť pod 1000 eur na osobu, ale to už záleží na osobných preferenciách.
Presuny vo vnútri
Na transfery medzi súostroviami má nehanebný monopol Air Tahiti. Ak chce človek navštíviť viacero ostrovov, dajú sa kúpiť passy, ktoré vychádzajú lacnejšie ako kombinácia jednotlivých letov. My sme za lety na Markézy, na Bora Bora a na Rangirou zaplatili približne 1 300 eur na osobu. Z operatívnych dôvodov sa vo veľa prípadoch treba vrátiť na Tahiti a potom letieť až na druhý deň.
Pohyb na ostrove sa potom dá riešiť prenájmom auta, ktorý stojí približne ako vo Francúzsku, alebo na menších ostrovoch bicykle/elektrobicykle, prípadne nohy (tie si prenajať netreba). Taxíky sme videli iba na Tahiti a na Bora Bora, sú cirka dvakrát také drahé ako na Slovensku. Autobusy jedine na Tahiti.
Inak samozrejme lode – na menšie vzdialenosti medzi ostrovmi je to tam ako MHD, napríklad z Tahiti na Mooreu vyjde 40 minútová plavba 1500 pacifických frankov, čo je približne 12 eur.
Peniaze a ceny
Francúzska Polynézia má taký podivuhodný štatút v rámci francúzskych území. Je to tam menej Francúzsko ako Réunion, ale viac Francúzsko ako Alžírsko (viem, Alžírsko vôbec). Výsledok je, že síce volia francúzskeho prezidenta, ale majú vlastnú menu a neplatí tam európsky roaming. 1000 XPF – pacifických frankov sa dá považovať za plus mínus 8 eur. S exaktnejšími prepočtami sa netreba obťažovať, lebo len máločo stojí pod tisícku a kopec vecí pre turistov stojí násobok tisíca.
A teda k cenám. Na Facebooku som na otázku, ako nás Polynézania privítali, odpovedal gifom „Money, please“. To som im v rámci dramaturgie trošku krivdil. V supermarketoch sú ceny ako u nás, a napríklad nádherné a čisté pláže s parkovaním a aj zázemím (sprchy, lavičky so stolmi a pod) sú tam zadarmo.
Ak nejaká reštaurácia vyzerá, že nahádzali na kopu palmové listy a niekde v nej varia, tak sa dá najesť za 40 eur pre dvoch. V takej lepšej za 80. Ale chutné je to vždy.
Veľa fakultatívnych/zážitkových výletov (prehliadka ostrova so sprievodcom, šnorchlovanie s veľrybami, potápanie…) stojí jednoducho 10000 XPF a hotovo.
Ubytovania sú do 100 eur na noc dostupné len u privátnych ubytovateľov, majú rôznu kvalitu, ale čisté by mali byť vždy. Na Markézach boli v rámci ubytovania aj raňajky a večere. Rezorty na Bora Bora tu rozoberať nemusím, či?
Celkovo to celé (logicky) závisí od konkrétneho rozpočtu a konkrétnych predstáv, kto tam čo chce robiť. Za istých okolností sa to dá udržať na uzde, ale osobne si trúfam povedať, že keď Vec v roku 2005 písal do pesničky S Vlkmi žijem, s vlkmi vyjem o Bratislave text: „Mesto, kde peniaze cítiš viac ako kdekoľvek inde, kde možností pustiť ich máš viac ako kdekoľvek inde“, tak určite ešte nebol na dovolenke na Francúzskej Polynézii.
Internet
V dnešnej dobe je každý sociálnosieťový influencer a to sa nedá bez internetového pripojenia. Špecialisti hovoria, že pripojenie je dôležité aj na kontakt s blízkymi alebo na riešenie problémov pri navigácii alebo hľadaní konkrétnych miest. Toto môže byť výzva na odľahlých miestach v odľahlých dovolenkových destináciách. Samozrejme, že aj na Polynézii si len máloktorý ubytovateľ dovolí nemať wifi. To platilo dokonca aj na Fatu Hive, čo bolo ozaj prekvapujúce. Aj keď tam cez internet reálne pretiekli len textové správy.
Mimo ubytovaní sme využili služby Tahiti Wifi – to nám dali taký mobil s Androidom, ktorý slúžil len ako hotspot. Za 5 gigabajtov sa platilo 40 eur. A rýchlosť bola dobrá.
Počasie
Platí to aj pre Tahiti, ale najmä na Markézach je pozeranie akejkoľvek predpovedi počasia zbytočné. Tam by sa naozaj neuchytilo porekadlo „Keď naprší a uschne.“ (Mimochodom, tomu nerozumiem ani u nás). Pretože tam za jedno popoludnie naprší a uschne asi šesťkrát. Meteorológovia sú len v úlohe štatistov, kedy môžu spätne robiť tabuľky, ako vlastne bolo. Ak aj robia nejaké predpovede, tak ich výpovedná hodnota je rovnaká, ako keby povedali: „Zajtra bude počasie 1:0 pre Slovan.“
Dopredu sme si dali záležať, aby na Polynézii nebolo obdobie dažďov. Ale keď človek chce ísť aj na iné súostrovia, tak to môže byť aj úplne naopak. Presne to nás aj prekvapilo, že na Hiva Oa bolo vlastne najdaždivejšie obdobie, aj keď na Tahiti oficiálne leto. Ale teplo bolo stále, len ojedinele sa k večeru pri neutíchajúcom vetre ochladilo na kraťase a mikinu.
Jazyk
Na mnohých miestach s angličtinou nepochodíte. V istých prípadoch to bol problém priam na ubytovaní. Okrem toho, keď už kvôli ničomu inému, mrzí to preto, že sa na večeri veľa diskutuje a domáci majú naozaj kopec informácií, príbehov a kuriozít, ktoré sú zaujímavé. Ale aj ak vedia po anglicky, ale väčšina hostí je z Francúzska, nečudo, že sa neunúvajú. My sme mali šťastie, že v kritických momentoch sa vždy našiel niekto, kto vedel aj po anglicky a uviedol nás aspoň do základného obrazu. Ale napokon, čo sa sťažujem? Keď sa to rozmení na drobné, tak dôležité je, že rum sa povie rum a tequila sunrise sa povie tequila sunrise.
Živočíchy a iná háveď
Janka to už písala, ale jednou z výhod (pre niekoho nevýhod) Francúzskej Polynézie je, že má len minimálny život v divočine. Nadivoko sa do tejto oblasti dostali jedine vtáky a všetko ostatné už len doviezol človek. A ja poviem úprimne, že som rád, že žiadnemu debilovi nenapadlo doviezť tam jedovaté hady, pavúky, ani žiadne tigre a šakaly. V tomto je tam naozaj bezpečne. Až na… Komáre.
Ja viem, viem, komárov je aj u nás habadej a je to hrozné. Ale tam prisahám, že som nakŕmil celú jednu generáciu komárov a že mi tam komáre spravili aj obradné miesto a uctievajú ma tam ako nového tikiho Pišto’oa. A nebolo pred tým úniku prakticky ani v izbách na ubytovaní. S tým sa spája aj taká epizódka, keď sme čakali na tahitskom letisku na nejaký prípoj. Na obrazovkách tam boli varovania pred epidémiou. Najprv sme si mysleli, že je jasné, akú epidémiu myslia, ale potom vysvitlo, že myslia horúčku dengue. A jediná poriadna prevencia je nenechať sa uštipnúť komárom. Tak som si prezrel tých mojich asi dvesto štípancov a išli sme do lietadla.
Kohúty
Toto bolo milučké ešte, keď sme si doma čítali recenzie k ubytovaniam. Ku jednému nejaký chalanisko napísal, že všetko super, ale nechápe, prečo tam mali rovno pri izbách kohúty a že ich nadránom budili. Ja som si vtedy tiež hovoril, že to asi nechcem. Nuž, vec sa má tak, že najrozšírenejšie nadivoko žijúce zviera na Polynézii je kohút (a zopár sliepok). Sú ich tam desaťtisíce, sú všade, motajú sa po ceste, motajú sa v kríkoch, motajú sa na kopcoch, a hlavne, kikiríkajú.
Ja osobne nechápem, prečo ich miestni nepozbierajú a humánne nepodrežú, ale najmä nechápem, prečo si tie kohúty nevážia, že sa to nedeje a nie sú aspoň ticho. No nie, oni sú tam páni a furt si majú čo povedať. Pochopiteľne, už od tretej rána.
Ešte raz presuny v rámci ostrovov a súostroví
Tomuto som chcel venovať samostatnú stať. Keby náhodou na jednom mieste v oceáne nevyrástli z vody sopky alebo mimoriadne slnkachtivé koraly, tak by ten šíry oceán na tom mieste súčasnej Francúzskej Polynézie zostal. To spôsobilo, že z veľkej časti je na cestovanie nutné použiť vodu alebo vzduch. Ten vzduch je ešte zvládnuteľný, ale nie vždy možný. Lebo pristáť na ostrove, ktorý je prakticky jedna súvislá hora, je ťažké. Takže zostávajú lode. A tu si už dovolím povedať, že to nie je úplne pre každého. Aby bolo jasné, ja som v živote bol možno na 50 rôznych lodiach po svete, ale tu som mal najviac pocit, že oceán nás nechce a že nič nedaruje. Prejavilo sa to najmä na ceste z Hiva Oa na Fatu Hiva, kde to vskutku inak ako loďou nejde. Trvalo to štyri a pol hodiny a bolo to cez šíry nespútaný oceán. Keď sa človek pár krát vyviezol na tú štvormetrovú vlnu a potom sa z nej zrútil, tak to na začiatku bol ešte lunapark, ale po hodine-dvoch a tisícke takých vĺn toho už má človek plné zuby. A niekto zas vyprázdnený žalúdok. Po tých vyše štyroch hodinách na pevnej zemi sme ďakovali mocnému Poseidónovi, že nás ušetril. Viem, že vtedy človek nemal príliš na výber, ale ak by ma v osemnástom storočí niekto požiadal, aby som v mene jeho kráľovského veličenstva nastúpil na deväťmesačnú plavbu zisťovať, či je chlebovník vhodné jedlo pre otrokov, tak by som slušne odmietol a počkal si na najbližšiu morovú ranu. Na Polynézii je to celkovo tak, že čokoľvek, čo slúži na prepravu, má obrovský potenciál na spôsobenie kinetózy – lietadlá a lode sú jasné a k tomu už len treba prirátať autá, ktoré môžu byť prakticky len terénne, lebo po tých cestách je to ako po vode.
Záver
Je to tam krásne a super.
Linky
Jankine články sú tu:
Prvá časť
Druhá časť
Tretia časť