Kríza spôsobená koronavírusom má na svedomí aj obrovské množstvo odstavených alebo menej využívaných dopravných prostriedkov. To sa týka aj môjho presúvadla, ktoré inak každý pracovný deň spoľahlivo jazdilo do Viedne a späť. Dobre, nás síce nepostretol projekt a náklady konzervácie Boeingu 777, ale aj automobil je stroj, ktorý bol nadizajnovaný na jazdu a nie na státie v garáži alebo na ulici, nehovoriac o modernom turbodízli so všakovakými ekologickými výdobytkami, ktoré si naozaj vyžadujú určitý jazdný profil, aby fungovali správne a ako-tak dlhodobo. Ale o tom inokedy. Rozhodol som sa teda, že vymyslím výlety na prevetranie Audinky. Ideálne na miesta, kde som nebol a bez nároku na nejakú zaujímavú pamätihodnosť alebo atrakciu, lebo veď sú aj tak všetky zavreté. Vznikol nápad na seriál v zmysle „Hladové doliny počas karantény“, „Komínové skanzeny socializmu“, či proste „Diery Slovenska“. To, či z toho vskutku bude seriál a či sa nejak zmení názor na to, čo je diera, sa ešte uvidí. Dôležité je, že výber mesta prvého výletu dopadol víťazne pre Fiľakovo.
Ja, Janka, kamoška, zrkadlovka, dron. A aby sa niekto nedivil, ako sme to išli, tak aj auto. Ešte pred odchodom som spravil aspoň rýchlu rešerš o našom cieli na Wikipédii a hneď bolo prekvapujúce, že sa priamo v centre Fiľakova nachádza na kopci zrúcanina celkom dôležitého a pekného hradu. To spravilo zrúcaninu aj z môjho očakávania, že som vybral miesto, kde nič nie je, lebo z tohto mestečka na hraniciach s Maďarskom sa začala len v jednom článku vykľúvať relatívne významná historická oblasť. Ale tak nejak som dúfal, že to nebude vadiť.
Minimálne my o sebe vieme, že sme poctiví výletníci, ktorí sa v deň výletu hneď zrána nezdržujú zbytočnosťami a dôkladne sa pripravia na cestu. Tak aj bolo. O 11:44 natankované a uprostred veľmi obmedzených gastronomických a všetkých služieb nabalené dva rožky a jedna minerálka. Čo našim spoluobčanom treba nechať je, že naozaj zbytočne necestovali (my asi hej) a cesty boli prázdne a bezproblémové. Nikdy som v regiónoch pod Banskou Bystricou nebol, veď načo aj? Krajina v okolí ciest bola pekná, čo na Slovensku nikdy nie je prekvapujúce.
Na pumpe sa auto začalo sťažovať, že mu chýba kľúč. Našťastie tam akurát predávali potrebný typ batérie do kľúča a tak som ju vymenil. No ale nič, diaľkové nešlo, štartovať išlo len s dodržaním komplexného procesu. Celý deň sme používali núdzový kľúč, a ja som sa spravodlivo rozčuľoval nad tými sprostými Nemcami, ktorí nevedia poriadne vymyslieť technológiu jednoduchého otvárania auta, kým sa doma neukázalo, že ja, chlap, vo všetkom zdatný a všetkými masťami mazaný, som batériu vkladal naopak. Ešte pred tým som to odmietal vyskúšať, lebo veď pamätám si, ako tam bola pred dvomi minútami.
Niekde pri Lučenci sa Janka potešila, že vidí na ceste kominára. Po priblížení bola postava identifikovaná presnejšie ako cigáň so železným šrotom na vozíku.
Po tuším niečo vyše dvoch hodinách sme dorazili. Parkovisko je na námestí hneď pri radnici, ktorá disponuje aj hasičskou hliadkovou vežou. Prvá zastávka bol hrad. Z námestia sa k nemu ide len cez jednu ulicu a tam nás teda konečne zastihla realita Novohradu. Ja neuznávam „autentické“ fotografovanie obydlí a ľudí robiacich každodenné činnosti v zaostalých oblastiach alebo celkovo na dovolenkách, takže sme to nefotili. Ale keby sme to robili, v pohode by sme to mohli poslať do World‘s best photo, že sme akurát dorazili z najrozbombardovanejších oblastí Sýrie a tie detičky tam nepoznajú nič len vojnu. Ale Janka nemá rada, keď moc hovorím o cigošoch, tak to nechám tak. Do hradného areálu je za normálnych okolností úplne normálna brána a úplne normálne vstupné. Vtedy ale neboli normálne okolnosti, takže bolo zatvorené. Je to inak naozajstná dominanta.
Plánoval som sponad a z okolia hradu urobiť zábery dronom, ale ešte som sa neodvážil ako letecký nováčik letieť cez zamknutú bránu a droník tam stratiť. Tak sme išli na prechádzku.
Pri veľkosti Fiľakova sa veľmi časovo nenatiahla, prešli sme asi stometrovú pešiu zónu a od mininámestíčka s bustou Viliama Hulita sme sa vydali do mestského parku. Ten sa nachádza za gymnáziom, budovou bývalého kaštieľa. Ja som bol vzdelávaný v budove základnej školy podľa komunistického architektonického projektu číslo štyri a v budove strednej školy podľa projektu číslo šesť a keď som sa dozvedel, kde sa učia deti z mesta, v ktorom sa napríklad o infraštruktúrnom vynáleze s názvom diaľnica mohli dozvedieť jedine z Kobry 11, tak ma to podráždilo. Ale za to bol parčík veľmi udržiavaný a pekný, nachádza sa v ňom aj minizoo. Tie pštrosy vyzerajú furt nejak nasrato. Na voľnejšom priestranstve sme si trošku aj zalietali.
Následne sa nám ohlásila obtiažnosť výletu, ktorú sme si nastavili už pri prípravách – začali sme byť hladní a smädní. Miestna Billa otvorená, ale aj tak sme sa pohrávali s možnosťou, že by sme v ťažkých časoch podporili aj lokálne gastro. Cestou k hradu sme videli milý penzión, ktorý bol samozrejme zatvorený, ale na dvore stála Fabia oblepená číslami na donášku, tak sme tomu venovali pokus. A išlo to. Po dve jedlá (Janka je na nejakej špeci diéte) si môžeme prísť o pätnásť minút. Z útrob penzióna vyšla mladá baba s maďarským prízvukom, s pekne zabalenými porciami rezňa a kuracích pŕs aj s prílohami a umelohmotným príborom.
Že prečo to takto dopodrobna? Lebo som kalkuloval, koľkože to vlastne máme v hotovosti, koľko asi tá objednávka môže stáť a aby sme teda hovorili aj o tej podpore, koľko bude rozumné sprepitné. Či to vôbec bude v našich silách? Penzión vyzeral slušne, tak som si interne vyrátal, že jedlo môže vyjsť tak na 15-16 Eur a že keď nechám 20, bude to snáď v poriadku. Keď mi dievča sumu povedalo prvý krát, úplne som nerozumel, respektíve som možno nechcel veriť. Poprosil som o zopakovanie a pre totálnu istotu som sa hneď pozrel aj na účtenku. Bolo tam 5,40, slovom päťeurštyridsaťcentov. Hovoril som si, že toľko musel stáť ten sáčok, v ktorom to celé bolo zabalené. Akože celá úvaha o rôznorodosti cien v rôznych častiach Slovenska, nákladoch, maržách, ziskoch, stratách a o tom, či sme naším konaním naozaj podporili podnikanie a nie mu skôr uškodili, by mohla byť asi v samostatnom článku. Dal som jej sedem a bola veľmi vďačná. „Stolovali“ sme na lavičke v parku a jedlo bolo vynikajúce.
Napokon nastal čas urobiť dokumentáciu v duchu toho, čo bola jedna z mojich myšlienok v súvislosti
s týmito výletmi – pofotiť si symboly priemyslu toho ktorého mesta. Proste urobiť fotku továrne podľa toho, čo sme sa učili ešte na škole, že ktorý priemysel je príznačný pre nejaké mesto alebo región a bolo to potom aj v takých tých školských atlasoch vyšráfované v krúžku na mape. Lenže to som si mal aj nejak pripraviť. Viem, že vo Fiľakove bola smaltáreň, ale neviem kde. Celkovo je tam na také malé mesto priveľa továrenských komínov, tak som si vybral jeden a ten som z dronu odfotil. Výsledok je ilustračný obrázok článku. Nabudúce to urobím dôkladnejšie. Na záver sme ešte pridali photoshooting pri tabuli začiatku a konca obce, aj vďaka neďalekému cintorínu, ktorého parkovisko z toho fotenia neurobilo nebezpečnú dopravnú drámu.
Zostávala už len cesta domov. Tuším sme sa už aj tešili, lebo nám stačila jedna krátka zastávka na pumpe. Janka si na upokojenie pocitu „Keď som im to tu už ošťala, aspoň si niečo kúpim“ vybrala časopis o cestovaní, ktorého jeden výtlačok stál 13 Eur. Toľko k boju vydavateľstiev o udržanie tlačených časopisov.
Myslím si, že s Fiľakovom nastavili latku relatívne vysoko. Ukázalo sa ako pekné mesto, dokonca s kvalitnými službami, v ktorom by niektorým návštevníkom mohla vadiť jedine etnické zloženie obyvateľstva. Všetkým, ktorí majú radi roadtripy, odporúčam.