Tu sa proaktívne priznám, že nie som spokojný so systémom, s ktorým píšem tieto výletové hlásenia. Dostávam sa k nim až po nejakej dobe a vtedy si už nepamätám udalosti tak presne a ťažko sa mi vžíva do pocitov na mieste, pričom si v tej chvíli vždy hovorím, že sa s tým jednoducho musím podeliť. Možno budem chodiť so zapnutou diktafónovou aplikáciou v telefóne a nahrávať komentár v reálnom čase. Kvalitu článku to istotne nezvýši, ale aspoň to snáď umožní lepšie vystihnúť situácie a myšlienky počas diania. V tomto prípade je kompromis písanie článku večer hneď po túre.
Tak, ako aj väčšina kopcov na Slovensku, ma ani Ďumbier nezaujíma. Má cez dvetisíc metrov, sú na ňom kamene, keby bolo v najhoršom treba, fotky z neho sú na internete, tak nech sa týči tam, kde sa týči. Ani mravec z petržalského parkoviska nerieši kopec za kotolňou. Okrem toho, kebyže som mal degradovanú anglickú gramatiku a videl by som názov bez diakritiky, myslel by som si, že je to vystupňované prídavné meno „dumb“.
Ale zároveň s Jankou hrávame takú hru. Že ja jej poviem, že sa mi nechce chodiť po kopcoch a že to ani neviem, bojím sa a ani mi to nechýba a ona povie: „Poďme na najvyšší vrch Nízkych Tatier“. A ja potom, že dobre. Dobrá hra, zábavná. Ale doteraz to vždy dopadlo dobre a vždy som aj napokon rád, že ma niekam zaviedla.
V toto júnové ráno ma nezachránilo ani počasie. Ešte deň pred tým bola predpoveď na vytrvalý dážď, ale aj tá sa upravila len na popoludňajšie prehánky. Avšak aj kvôli nim som chcel ísť čo najskôr a čo najskôr aj opustiť hory. Aj vďaka tomu sme vyrážali zo Srdiečka 8:30, čo sa dá považovať za dobrý výkon. Hneď na začiatku sme urobili rozhodnutie o trase, ktoré môj mozog nevie spracovať rovnako, ako si jednou rukou v kruhoch hladkať vrch hlavy a druhou brucho – výstup po zjazdovke, nad ktorou ide aj lanovka. Ach, to bola veľká skúška mentálnej sily. Tú sme museli preukázať v prudkom stúpaní až na chatu Kosodrevina. Bolo to relatívne rýchle, ale ako som už dvakrát spomenul, intenzívne. Plní radosti a ešte stále aj sily sme sa vydali po vrstevnici smerom k Ďumbieru. Vtedy došlo ku ďalšej veci, ktorú na turistike neobľubujem a nad ktorou v negatívnom zmysle filozoficky uvažujem. Že na ktorú čuňu sa na trase aj klesá, keď to potom celé ešte budem musieť nastúpať? Ale samozrejme, aj v tomto prípade platí, že túra je veľmi atraktívna a výhľady do dolín nádherné.
Na tomto úseku sa aj stala situácia, keď som sa v poslednej chvíli rozhodol nestúpiť na jednu halúzku. Pätu som položil len tesne vedľa nej a v tom momente tá halúzka zdvihla hlavu. Hadov sa príliš nebojím, ale v tomto prípade som si až spätne pospomínal niečo o jedinom jedovatom hadovi na Slovensku, sfarbení vretenice a o rizikách jej podráždenia práve spôsobom prekvapivého kroku do jej blízkosti. Potom som už Jankino fotenie sledoval s rešpektom z bezpečnej vzdialenosti.
Potom to bolo ako život – chvíľu hore a chvíľu dole, až kým sme neprišli na rázcestie Krúpovo sedlo, kde sme bohorovne išli ďalej bohorovno, lebo sme si v jednom z článkov popisujúcich cestu na Ďumbier prečítali, že sa naň ide aj cez Štefánikovu chatu. Už sme si len nedočítali, že z ktorej strany to tak je. Pochopiteľne sme prešli okolo správnej odbočky. Na Štefánikovej chate nás už len čakala tabuľa „Aký zmysel má obchádzková trasa na Ďumbier?“ a ja som mal chuť dopísať, že dať príučku nepozorným roztržitým turistom. Nuž ale na chate bolo príjemne a nabrali sme tam sily na spiatočnú cestu ku rázcestiu. Veď to bola len pol hodinka.
Z Krúpovho sedla sme vystúpali na Krúpovu hoľu a odtiaľ vystúpali na Ďumbier. Áno, takto jednoduché to bolo a jediné, čo by stálo za zmienku je, že sa v diaľke začalo hrmieť. Najprv som si myslel, že je to lietadlo, ale časom naozaj vysvitlo, že taký rušný slovenský letecký koridor nie je. Ono s tým počasím to bolo celkovo tak, že chvíľu sme sa opekali na Slnku, potom prišla hmla a vietor, teplota skoro až ku desiatke a takto dokola. Ten dážď, prípadne až búrka, neboli vôbec nereálne. Preto sme sa rozhodli pre čo najskorší zostup. Aha, ešte som zabudol, na Ďumbieri je krásne.
Cestou dole sme zas prešli cez Krúpovo sedlo – tam som si už chcel zariadiť obývačku a boli sme pre veľký úspech aj opäť na Štefánikovej chate. Išli sme po zelenej značke celkom prudkým klesaním dolinou, kde si Janka zrazu spomenula, že v lesoch žijú medvede. Tak sme si nahlas hovorili zážitky a sem-tam spievali. Trasa prudko klesala a terén bol mimoriadne nepríjemný. Samé kamene a balvany. Zdalo sa mi, ako by to bolo dno vysušenej alebo presmerovanej horskej bystriny, ale teda nijak som to neocenil. Stále, v kuse bolo treba dávať pozor, kam človek stúpa a aj napriek tomu som na ľavú nohu zle stúpil šesťkrát a na pravú päť. Keby som mal vtedy vskutku zapnutý diktafón, ako som spomínal na začiatku a dal sem prepis nahrávky, tak by sa čitatelia rozhodovali medzi tým, či mi odporučia kurz zvládania hnevu, alebo diagnostiku v Národnom ústave Tourretovho syndrómu. A bolo to nekonečné. Až na úplnom konci sa táto perepúť zmenila na normálny lesný chodníček, na aký som zvyknutý z cestičiek okolo Železnej studničky. Vtedy už aj prišiel ten dážď, ale to už nevadilo.
Ako pozerám, tak mi to „bezodkladné“ spísanie myšlienok trvalo týždeň. Ale je to zlepšenie.