Keď som si prechádzal aktuálne články na tejto novozrodenej stránke, udrelo mi do očí, že v žiadnom z nich nie je príbeh a cesta k jej vzniku. Je tu síce základná infostránka O blogu, ale tam sa nepíše nič o tom, čo k nemu viedlo a prečo tu vlastne je. Asi by sa patrilo to doplniť.
Napriek tomu, že časovo zverejnenie tohto média vyšlo do stredu (teda dúfam, že do stredu a nie do, povedzme, pätiny) pandémie, nemá to s ňou nič spoločné. Počul som o ľuďoch, ktorí voľný čas spôsobený lockdownami využili založením blogov, instagramov, tiktokov, youtubových kanálov a iných vecí, ktorými sa jedinec zmietaný nudou a odsúdený na pripojenie k internetu môže realizovať. Dokonca som čítal radu akéhosi odborníka, že vlastný blog môže byť skvelým využitím času, psychogienou a dokonca možnosťou zarobiť. Pre Piškót nič z toho neplatí. Prvotná myšlienka siaha do doby ďaleko pred vypuknutím pandémie – konkrétne asi dva mesiace pred ním.
Zjednodušene napísané to má dve roviny. Prvá rovina je moja (administrátorova) vnútorná motivácia. Už od mala ma priťahovalo písanie čohokoľvek. Páčilo sa mi pribúdanie písmenok do zošita, keď som tvoril kriminálne poviedky. Mohol som mať asi 10 rokov. Jediné, čo im chýbalo, bola kvalita, stred a záver. Pri žiadnej som sa nedostal cez dve stránky. Tento deficit kreativity som kompenzoval tak, že som na písacom stroji, alebo neskôr na počítači, len odpisoval vtipy alebo články z novín. Stále len preto, že ma bavilo sledovať, ako text rastie, ako papier ožíva. Aj celkom banálnym príbehom.
Ďalšia fáza prišla niekedy po vysokej škole. Tuším to bolo spôsobené nudou v korporáte, alebo čím, ale asi dvadsiatimi článkami som prispel na blog denníka Sme. Týmto dielam už stred nechýbal, boli aj ukončené, ale spoločnú črtu s poviedkami desaťročného mňa predsa len mali – boli to sračky. Na dlhú dobu som s tým skončil.
Avšak stále ma to mátalo a máta dodnes. Je mi príjemné ťukať do klávesnice a mať pocit, že tvorím z ničoho niečo, že len neodpisujem alebo nedávam dokopy skladačku. A celkovo, všetci sa v niečom chceme realizovať. Väčšina ľudí niečo také má – buď sú manuálne zruční a niečo vyrábajú, prípadne komponujú, pečú, programujú, kreslia… Keď som si robil analýzu, čo by ma bavilo, tak mi blog jednoznačne vyšiel ako víťaz. Ak ide o schopnosť niečo robiť, vyšlo to takto:
Čiže napriek tomu, že písať neviem, stále sa v tom najviac približujem etalónu, ako v čomkoľvek inom. (Sťažovanie sa praktikujem už teraz denne).
Druhá rovina je sociálno-technická. Samozrejme, že blog môže byť hypoteticky médium, ktorým sa dá zasiahnuť množstvo ľudí a tým pádom ich informovať o myšlienkach, hnevoch, radostiach a podobne. A postupne sa stať tak vplyvnou osobnosťou, že môže kandidovať na prezidenta, ako povedal jeden z prispievateľov. To je tá sociálna časť.
Technická časť sa týka toho, že som sa tých pár mesiacov pred pandémiou rozhodol vylepšiť svoje veľmi chabé technické zručnosti. Bolo treba založiť webovú stránku firme, tak som sa hneď podujal na to, že ju spravím sám a to dokonca na vlastnom serveri. Keď to bolo ako-tak hotové, prišlo mi ľúto, že v podstate na našu firemnú stránku asi nebude mať mnoho ľudí dôvod chodiť a že ani mne nie je extra po chuti ju zvlášť propagovať. No lákala ma predstava vidieť v logoch návštevnosti vysoké čísla. Preto som sa rozhodol pre takýto formát. Takže už len v rámci charity by tu na to mohlo klikať a zdieľať to veľa ľudí, aby nám tam tie návštevičky ponabiehali.