Možno mi tvojich úst sa odrieknuť,
možno mi ruku nedostať,
možno mi v diaľky žiaľne utieknuť,
možno mi nemilým ostať,
možno mi ústam smädom umierať,
možno mi žialiť v samote,
možno mi život v púšťach zavierať,
možno mi nežiť v živote,
možno mi seba samého zhubiť
nemožno mi ťa neľúbiť!
Požičal som si slová Andreja Sládkoviča, lebo vlastnými by som na článok len sotva navnadil. Ako bonus spoľahlivo eliminujú buranov, ktorým poézia a ľúbezné rýmy nič nehovoria a radšej by čítali článok o tom, či Mojsejová ešte má ten dom v Košiciach. Ale ja si nebudem nič navrávať, mňa vedia básničky vo všeobecnosti tiež unudiť. To platí aj pre Sládkoviča, o ktorom si zo školy pamätám len: Sládkovič, Marína, Detvan. Áno, len tieto tri slová v rovnocennom rade. To znamená, že možno len po jemnom údere do hlavy by som si mohol myslieť, že autor Jozef Marína napísal diela „Sládkovič“ a „Detvan“, alebo nebodaj, že napísal len jedno – „Sládkovič, Detvan“. Ešte o ňom viem, že cez Sládkovičovo chodí vlak do Galanty a niečo o Braxatorisovi.
Poďme už však ku samotnej téme článku. Boli sme na milom výlete v Banskej Štiavnici. O tom sa dá tiež písať, ale ťažko. Zameriam sa len na jedno konkrétne miesto, ktoré nám navrhla Jankina mama a o ktorom sme ani jeden netušili. Keďže je to zaujímavý projekt, tak tomu spravím neplatenú reklamu. Presne tak, aj keď si to prečíta 6 ľudí, z toho 5 z mojej rodiny, tak už môžem napísať, že tomu robím reklamu. Dom Maríny.
Jankina mama o tom čítala ako o novej atrakcii v Štiavnici. Novej, ale vo veľmi starom dome. V budove, v ktorej žila Marína, Sládkovičova láska. Toto som tiež netušil – Andrejko doučoval Marínu, zaľúbili sa, zobrali sa, mali koooopec det… Vlastne nezobrali a nemali. Bola to zakázaná láska, študent bol chudobný, že by si ani lacnú prasnicu nemohol dovoliť a preto so vzťahom nesúhlasila Marínina matka. Autor bol zdrvený a z bôľu srdca napísal najdlhšiu ľúbostnú báseň na svete (Guinness approved). Viac z tohto celého príbehu prezrádzať nebudem, veď choďte sa tam pozrieť.
Pútač pred domom sľubuje hodinu smiechu, romantiky a zimomriavok. Ja by som škrtol ten smiech, ale to až tak nevadí a inak to sedí. Prehliadka sa začína video introm o význame lásky so zopár veršami, ktoré je ale trošku zbytočné. Neskôr už sprievodca návštevníkov vovedie do samotných komnát domu, kde Marína so svojou rodinou bývala. Človek sa o udalostiach vedúcich k napísaniu Maríny dozvie formou, ktorá predstavuje zaujímavé technické riešenie a aj výborný nápad. Takých zastávok má prehliadka zopár a posledné kroky vedú do podzemia, kde bol pôvodne vstup do baníckej štôlne. To si inak nechcem ani predstaviť, že ak chcela 16-ročná Marína dospať divokú noc s kamoškami v Štiavnici a ráno o piatej jej začali doslova pod posteľou fárať, tak to muselo byť peklo. V tom podzemí sa teda nachádza „Banka lásky“. Ide o pomyselný trezor, kde sú na stenách a na strope krabičky popísané všetkými strofami a veršami Maríny a kde si zaľúbení návštevníci, alebo aj nenávistní návštevníci, proste hocikto, môže niečo odložiť. Stačí si vybrať verš, ktorý sa páči a hotovo. Je to aj za nejaký poplatok, ale nič likvidačné. K tomu celému trezoru napíšem len toľko, že prevedenie je skvelé, ale podľa mňa idú všetky príjmy za uloženie na terapiu tým, ktorí to fyzicky vytvorili.
Úplne na konci je ešte prezentácia o projekte samotnom. Vymysleli to dvaja kamaráti na cintoríne, z toho nemôže vzísť nič zlé.
Celkovo túto atrakciu odporúčam, aj z dôvodu, že budova chátrala a bola na predaj komukoľvek, čo v časoch developerských šťúk môže byť pre centrum Štiavnice nebezpečné. Noví majitelia to de facto zachránili a dobrými nápadmi miestu vdýchli dušu. Aktuálne je využitá a zrekonštruovaná len časť domu, na ďalších sa postupom času pracuje. Ale na to sú treba aj investície a príspevky, takže dúfam, že to bude podporené húfmi ľudí. Tak tam choďte. A ak vás to aj nezaujíma, ale máte radi Pauhofovú, Rotha, Vašáryovú, Kostelného, alebo všetkých naraz, tiež tam choďte.