Ako som písal už v predchádzajúcej časti, nejakú dobu po poludní sme boli ešte stále na parkovisku v Snine, pričom sme ešte v to isté popoludnie chceli bicyklovať niekde v okolí Stakčína. Dodnes možno ešte v skupine hlodá podozrenie, že nie všetci z nás chceli bicyklovať. Nebudem tu však vznášať obvinenia, bol by to dlhý a vyčerpávajúci proces. A povedzme, že skutok je už premlčaný.
O druhej poobede sme prišli do Stakčína. Ja som bol hlavným zástancom normálneho civilizovaného obedu a ostatní súhlasili. Najnabudenejší cyklista znervóznel, lebo už bolo naozaj dosť neskoro na kvalitný okruh. Jedli sme v reštaurácii miestneho penziónu s príjemnou obsluhou, preberali sme možné nástrahy trasy, keď sa stalo to najpravdepodobnejšie v celej našej situácii – začalo sa blýskať a hrmieť. Najnabudenejší cyklista v samej frustrácii vyhlásil, že mu je to jedno, že ide na bicykel a že sme kokoti. Už len zo solidarity sme ale povedali, že pôjdeme s ním. Mne to vyhovovalo možno ešte viac, lebo dážď znemožňoval ísť po čisto lesných cestách a zjazdoch, z ktorých mám rešpekt.
Už naozaj posledný presun bol asi desať kilometrov ku nádrži Starina. Lejak, ktorý prišiel, nás nemal šancu odradiť, no predsa len sme chceli prečkať prvú vlnu. O 15:14 to prišlo – prvé zábery do pedálov, dokonca v príjemnom počasí. Držali sme sa spevnenej cesty obklopujúcej Starinu. Po kilometri sa rozpršalo a po dvoch lialo. Ale trasa to bola veľmi pekná, čo dokazuje, že tie dva kilometre sme prešli asi za 25 minút, toľkokrát sme stáli, fotili sa, kochali sa a žmýkali mihalnice. Striedali sa nám výstupy a zjazdy a po čase sme sa zhodli, že ak na chvíľočku ustal dážď alebo nám v zjazde nefrklo blato do oka, tak to bola nuda. Súčasťou bolo aj prebrodenie značne veľkej mláky, v ktorej som ja osobne s výkrikmi „Nespomaľuj! Daj sa na stred, zavri oči a pridaj!“ úspešne nasmeroval troch súputníkov do najhlbšieho miesta mláky.
Takto sme sa dostali až do časti zaniknutej dediny Ruské, ktorej väčšina bola zatopená kvôli nádrži. Každá nádrž u nás má takúto vyžiadanú a kontroverznú daň. A zostatky obce Ruské sú len veľmi symbolickým pripomenutím, čo sa tu pred megalomanským technickým zásahom nachádzalo. O tom, ako veľmi sú tie zaplavenia potrebné, nebudem polemizovať.
Potom započala náročnejšia časť bicyklovania. Bolo treba vystúpať na hrebeň v celkom tiahlom a občas strmom stúpaní. K tomu sa pridala hydrologická situácia. Horský potok nám tiekol, alebo lepšie povedané, valil sa, po pravej strane cesty, po ľavej strane cesty a po strede cesty. Bolo vidno, že to nie je prvý krát, lebo chodník bol po celej dĺžke vymletý a kvôli tomu aj ťažšie zjazdný. Bol to aj bod etapy, kedy sa začala prejavovať rôzna výkonnosť v rámci pelotónu. Niektorí si kyslíkový deficit ešte zvyšovali tým, že zo strachu pred medveďmi odmietali byť ticho a nekonečne tliachali o tom, ako nevládzu. Vyjsť hore však zvládli všetci a odmenou nám bol veľmi príjemný zjazd, s na môj vkus presnou dávkou náročnosti a adrenalínu až ku hliadke hraničnej polície. Tá neviem, čo tam robila, lebo podľa ich slov sa „hranica stráži sama“. Opýtali sme sa ich, či nás smerom ku karavanu ešte čaká stúpanie, a oni, že jasné, ešte veľa. Vraj „dva“ (stúpania) sú ešte len pred Príslopom.
Spustili sme sa už len po normálnych cestách a cez obec Topoľa až ku križovatke so značkou, že ku karavanu máme 11 kilometrov. Je to relatívne dosť, pričom sme videli, že medzi nami a cieľom je geografická prekážka a mali sme aj informáciu od policajtov, že rovina to nie je. Ale nič z toho nám nebránilo byť komplet euforickí a fotiť sa prakticky ako v cieli. Tento pocit radosti a ľahkosti vyprchal skoro instantne po nástupe do posledného úseku a napríklad ja som toho mal plné zuby až do konca. Ale nebol som jediný. Prejavilo sa to aj na poli pretekov, ktoré sa roztrhalo ako pred vrcholom na Alpe d’Huez. Tri väčšie kopce dali zabrať každému, ale do Jalovej prišli v zdraví všetci účastníci. Digitálny ukazovateľ vzdialenosti sa zastavil na 42 kilometroch.
Toto bol sumár prvej cyklistiky v Poloninách. Pri jeho písaní som sa cítil asi rovnako ako tvorcovia pomaly každého priemerného slovenského televízneho seriálu – nemal som potuchy, kam toto povedie. Totižto, práve ste si prečítali o jedinom nasadnutí na bicykel, ktoré som ja na tomto cyklovýlete urobil. Na ďalší deň som už nemal čas ísť na celý výjazd a tak som sa len išiel poprechádzať do lesa.
Preto túto ságu zabalím do košíčka a pošlem ju po rieke ako dieťa, o ktoré sa nemôžem postarať. Dole ju možno niekto prichýli, vylepší a dopíše.