Toto by skôr mal písať niekto iný. Výlet trval do nedele, ale ja som bandu v piatok opustil, lebo mi už bola milšia civilizácia (a to myslím Kysuce!) a mäkkučká, teplučká postieľka. Zatiaľ jednonásobný prispievateľ na tejto stránke Maxim poradil, že to mám rozdeliť na viac častí, že predsa sa tam toho toľko stalo. Tak možno niečo napíše aj on.
Cyklovýlet do Polonín. Takýto typ nápadu nemal šancu skrsnúť v mojej hlave, a ani neskrsol. Kamoši to vymysleli niekedy na jar – malo sa ísť vlakom, len chlapská jazda, užiť si nedotknutú prírodu, obavy z medveďov a hadov, a perfektné cyklozjazdy v hustom bukovom pralese.
Zaželal som im veľa zábavy. Ešte mám v pamäti jazdu na Zochovu chatu po hrebeni Malých Karpát, ktorá bola radostnou kombináciou funenia v stúpaniach, tlačenia v ešte strmších stúpaniach, strachu v očiach v klesaniach, posratia sa v ešte strmších klesaniach a oplzlého nadávania. V blate. Navyše sa určil dátum a na víkend už boli naplánované vyššie spomínané Kysuce. Nuž ale zostava sa vykryštalizovala ako príjemná a vo štvrtok bol v Rakúsku sviatok, takže aj robota by nebola totálne zanedbaná a povedal som si, že sa aspoň na časť pridám. Ani do ubytovania sa nebolo treba triafať, lebo chlapci sa napokon rozhodli, že presúvadlo a ubytovanie nebudú vlaky a priváty, ale že prenajatý karavan bude jedno aj druhé. A Audinka bude jedno aj druhé pre mňa.
Tentoraz to napíšem lapidárne: išli sme oveľa neskôr, ako bolo dohodnuté. O dve hodiny. Ale zas musím uznať, že prebrať z požičovne karavan s množstvom funkcií zaberie čas, lebo napríklad pomýliť sa medzi vypustením obsahu chemickej toalety a vypustením pitnej vody, ktorá je aj na sprchovanie, môže mať nedozierne následky. Rovnako upevnenie bicyklov na nosič je dôležité, lebo cyklovýlet s bicyklami spadnutými niekde na diaľnici už nie je cyklovýlet. Celé sa to ale podarilo a nakoniec sme v ústrety noci a lejaku vyrazili.
Jazdiť na diaľnici rýchlosťou 110 kilometrov za hodinu síce neznie nominálne rýchlo, ale ak sa to deje za naloženým karavanom v daždi, tak to môže vyzerať celkom dynamicky. A takto, s mihotajúcou sa krajinou okolo, sme po sedem a pol hodinách dorazili do večerného cieľa – kempu v Levoči. Okrem toho, že nám ráno jeho správca naúčtoval 50 eur prakticky len za parkovanie dvoch áut, tak nás aj informoval o tom, že nejde voda. Znamenalo to, že 6 toaliet (vrátane dámskych), ktoré tam boli, sa dali spláchnuť len raz. Teraz neviem. Ako veľmi detailne mám vysvetliť, aký problém to predstavovalo pre sedem chlapov, ktorí boli po noci a tretinodennej ceste bez čísla dva? Len hrdinstvo, pevná vôľa a sebadisciplína niektorých z nás z toho neurobili masaker. To sa aj ukázalo ako mimoriadne potrebné, lebo až po čase sme zistili, že v kempe nie sme sami. Teda zistil som to ja. Keď som bol na ženskom záchode. Na ktorom sa nedali zavrieť dvere.
Prvá cyklistika bola na programe už v ten deň. V relatívne dosť východoslovenskej obci Stakčín. Keďže sme boli v relatívne málo východoslovenskom meste Levoča a mali sme pomalý dopravný prostriedok, vedeli sme, že treba vyraziť včas. Podarilo sa nám to pred obedom. Počas jazdy za karavanom som mal čas vychutnávať si krásy východného Slovenska. Mne sa taký ráz krajiny veľmi páči. Horšie to už bolo s tými pár mestami, cez ktoré sme išli. Ich dominanty svedčili o tom, ako drsne tam komunisti znásilnili miestnu architektúru.
Keby som bol nejakým spôsobom nútený opis celej cesty do Stakčína skrátiť a zhutniť do jedného slova, použil by som slovo „neviera“. Neviera v skutočnosť, že sa tam niekedy dostaneme. A už vôbec nie v to, že dnes budeme bicyklovať. Totižto v čase, keď sa už predpoludnie prehuplo do popoludnia, stál karavan zaparkovaný na parkovisku pred Tescom v Snine. Časť osadenstva sa vytratila niekde vyriešiť potreby, ktoré sa nepodarili v Levoči, časť zhltli útroby hypermarketu s nákupným zoznamom dlhým ako cesta z Bratislavy do Sniny a časť… Si rozložila kempingové stoličky a opaľovala sa.
Ešte ani nie sme na mieste cyklistiky a je tu koniec prvej časti. Snáď sa mi podaril dobrý cliffhanger.