Ako je v mojich článkoch často zvykom, perex nevyužijem na úvod do témy, ale na vysvetlenie, ospravedlnenie a alibi. Ono by sa to síce malo písať tak, že žiadne vysvetľovanie nie je nutné a myšlienkové pochody autora majú byť jasné z textu, ibaže ja taký dobrý autor nie som. Takže: je mi jasné, že sa na základe zážitkov z dvojtýždňovej dovolenky nedá generalizovať, že sa veľa vecí dalo aj z mojej strany riešiť inak a že sa dá zvyknúť. A veď preto to ani nepíšem so zlým pocitom, že je tam všetko nanič.
Toto leto padla naša dovolenka na krásnu slnkom zaliatu Iowu. Čo už, láske človek nerozkáže a svadbu, na ktorej sa dá najesť a napiť zadarmo, si našinec nenechá ujsť. A hlavne, sú to USA. Tie umožňujú, že sa, oblečený v otrhanom šedom oblečení so zelenými podkolienkami a ufúľaný od uhlia a kolomaže, nalodím v Birminghame na loď do Nového sveta, a keď tam dorazím, s piatimi dolármi vo vrecku založím úspešný podnik. Pozrime sa, ako to bolo v skutočnosti.
Ešte sme boli stále v Európe. Letecký prípoj vo Frankfurte je štandardne veľmi rýchly. Samozrejme, že do Spojených štátov a len do Spojených štátov k tomu patrí aj rozhovor s pracovníkom aerolínií, kde sa pýtajú dôležité veci, ako napríklad, či mám vo svojom kufri len svoju batožinu. A aj také, do ktorých nikoho z United Airlines nič nie. Ale dobre, vedeli sme, do čoho ideme. Už prekvapivejší bol nástup do lietadla. Človek sa už teší na sadnutie si do kovovej rúry na 9 hodín, presvedčený, že má všetko poruke – pas (s mimoriadne hodnotnou nálepkou z vypočúvania), letenku otvorenú v mobile, kufor do lietadla, notebook, spolucestujúce… Keď tu zrazu nás na bráne otočia, že palubný lístok musí byť vytlačený na papieri a nie v mobile. Proste lety do USA. Mal som silné nutkanie dať si na facebookovú profilovku prvý odznak „Ja som les“. A potom ho ešte prelepiť so „Som za optimalizáciu procesov“.
Je už všeobecne známy fakt, že po prílete do Ameriky zažívajú cestujúci dlhé zdržanie kvôli imigračným formalitám. Veď dobre, chápem to, veď ono treba urobiť dôkladný filter ľudí, ktorí v skutočnosti chcú ukradnúť prácu priemernému Američanovi, ktorý bez zdravotného a sociálneho poistenia cez deň ťahá dva džoby, aby si večer mohol ľahnúť do bytu 5 metrov od nadzemky. K tomu, že ak človek náhodou nemá vytlačenú spiatočnú letenku a letisková wifi nefunguje, tak to predĺži celý proces o dve hodiny, sa môže vyjadriť Jankina rodina.
No už bude dobre, už sme tam. Boli sme hladní. Tu treba uznať, že to je v Amerike za normálnych okolností jeden z najmenších problémov. Najesť sa dá prakticky na každom kroku, lacno, dobre. To neplatí, ak chce ísť človek do vyhlásenej pizzerie v centre Chicaga. To je pre hladného človeka bez rezervácie veľmi naivný plán. Krok jedna je, že sa opýtate, či majú miesto. Odpoveď bude, že aktuálne nie, ale o chvíľu sa uvoľní. Krok dva, sadnete si. Krok tri, čakáte. To je aj krok štyri. Krok päť je, že sa dozviete, že už máte stôl. Krok šesť, čakáte. Krok sedem, už idete ku stolu, ale uvádzačka Vám povie, aby ste ešte počkali na schodoch. Krok osem, už ste tak hladný, že uvádzačku švacnete tĺčikom, ugrilujete si ju a zjete. Prípadne konečne idete ku stolu.
Po večeri došlo ku záležitosti, ktorej by som mohol venovať celý článok. Keby som jej rozumel. Sprepitné. Podľa mňa si najmúdrejšie matematické hlavy Spojených štátov prakticky vyberajú z dvoch rovnako komplexných kariérnych ciest: byť členom tímu kalkulácií dráh NASA programu Artemis alebo výkladu pravidiel, ako dávať trinkgelty. A to do toho ešte patria kadejaké zákonné veci, čo čašník môže a nemôže robiť a podobne. Používa sa pri tom papier, pero, kalkulačka. Trvá to. Na nápoje sa vraj dáva inak ako na jedlo. Ďalej to už nechám tak.
Za oceánom sa príliš nehrá na chodenie pešo. Teda vôbec sa na to nehrá. Náhodou sme mali hotel, ktorý bol len 800 metrov od požičovne. Reku, to nemôže byť problém prejsť sa tam. Nuž… Keď som bol malý, hral som sa, že som autobus. Chodil som po chodníku, volantoval som, zastavoval som na zastávkach, dával som prednosť ľuďom. Bolo mi ľúto, že som to nemohol robiť na normálnej ceste a dávať prednosť normálnym autám. Táto ľútosť nebola nutná, keď som išiel po to auto. Bol som úplne plnohodnotný člen premávky s motorovými vozidlami. Chodník nebol. Na jednom mieste som si mohol vybrať, či pôjdem po trávniku hotela Radisson alebo preliezať plot. Ale OK, bolo to predmestie.
Keďže žijeme v dobe človeka internetového, bolo nám načim vyhútať, ako by sme mohli byť online. Jedna možnosť bola jednoducho kúpiť predplatenú kartu hocikde a aktivovať ju. Úplne nepoznám detaily, ako k tomu došlo, pokúsila sa o to Jankina teta. Ja som sa podujal na aktiváciu. Najprv bolo treba obísť, že ten bazmeg fungoval len na novších ako asi 5-ročných telefónoch. Potom to bolo treba registrovať, ako keď sme v deviatom ročníku na základke vypĺňali 4 hodiny Monitor a to tiež tak, že to bolo treba hacknúť spôsobom „Adresa: Jantárová 10, Springfield, Illinois“. Potom sa to predplatenie muselo naozaj zaplatiť kartou. Potom jej tam išiel len edge. A zavŕšili sme to tým, že som jej mesiac po návrate musel cez podporu rušiť automatické mesačné obnovovanie, ktoré tam bolo niekde zastrčené a nevšimol som si to.
Ja som si povedal, že sa poučím. Že si tú predplatenú kartu proste vybavím u seriózneho, veľkého a overeného operátora. Verizon. Ako to len napísať, aby som zrazu nebol Homér píšuci Odyseu? Čiže v bodoch:
1. slečna pri pulte nevedela, ktorý produkt je pre mňa vhodný
2. vedúci vedel, ale nebol si istý, či to pôjde na európskom telefóne. Toto sa riešilo veľmi dlho, googlilo sa, navigoval ma v nastaveniach. Napokon vysvitlo, že to mala byť jednoduchá otázka, či mám telefón od operátora a tým pádom blokovaný
3. výber, koľko dát chcem
4. veľmi dlhá analýza, čo znamená ktoré pole na mojom vodičskom preukaze
5. aj tak niečo podobné, ako u Jankinej tety – len americká adresa
6. nutnosť zadať americké telefónne číslo ako kontakt… To už som tam bol 40 minút
7. otázka, čo to mám vlastne za telefón? Huawei? Ten je vďaka Trumpovi blokovaný
8. priniesol som Jankin telefón
9. otázka, či nie je blokovaný operátorom
10. otázka, či neviem po srbsky
11. pokus o aktivovanie dát bez ich SIM karty. Vskutku neviem, ako to akože malo fungovať, ale zažíval som taký zvláštny pocit, že sa tu už zbytočne znásilňuje čas nevyhnutný pre moju návštevu. Nefungovalo to. Priniesli ich SIM
12. fungovalo to
13. platba na ich futuristickom terminále nefungovala
14. priam až slávnostné uzavretie obchodu v „kiosku“ v zadnej časti predajne
Ak by niekoho zaujímala praktická informácia – 15 GB dát stálo 50 dolárov. Aktivácia!! 35 dolárov. Daň!! 8 dolárov. Suma, ktorú by som si najradšej pýtal na súde za ujmu na nervoch 2097865468789 dolárov. Mimochodom, tie dane. Všetky ceny všade sú bez dane, to si tiež treba dorátať.
Uzavriem to poslednou vecou, ktorá je v USA nemožná. Vojsť do podniku, v ktorom by nebola klimatizovaná zima. 16 stupňov. Vo dne aj v noci. A keď je vonku 14, tak klimatizácia na 12.
V ďalšom článku môžem dať aj zopár viet, čo tam bolo úžasné.