Hneď na začiatok by som chcel napísať vysvetlenie, alebo upozornenie, alebo jednoducho po slovensky disklejmer. Toto bude kritický článok, v ktorom sa ale budem snažiť dať si veľký pozor, aby kritika nesmerovala na jednotlivých zamestnancov, ktorí boli milí profesionáli. Dokonca si ani nemyslím nič negatívne o iných pracovníkoch ŽSR aebo ŽSSK, ktorí sa starajú o chod, logistiku a techniku. V podstate asi všetko fungovalo ako malo, v rámci možností. Skôr chcem, aby sa celá ťarcha článku zosypala na ľudí, ktorí vedia ovplyvniť celkový systém hromadnej dopravy, ktorý má obrovské medzery a úplne najviac chcem, aby sa kritika zosypala na politikov, aktivistov a ľudí, ktorí svätosväte tvrdia, že vlaky sú plnohodnotnou alternatívou ku automobilom a že sú super a hlavne eko.
Janka sa vybrala s kamoškou na víkend do Tatier. Keďže jej určite extrémne chýbam, navrhla mi, aby som za nimi aspoň v sobotu na jednu noc prišiel. S radosťou, ale už som mal naplánované jedno piatkové pivo, čo vyvolalo obavy, či budem môcť v sobotu k obedu šoférovať. No dobre, mohol by som, zas taký notor nie som, ale predsa len únava a všeobecný diskomfort by nastať mohli. Navyše by bolo zbytočné (a neeko!) trepať sa tam dvoma autami. Jedna z možností bol vlak a ja som sa jej chytil. Do Popradu jazdí aj ICčko, ale v nerelevantných časoch, čiže som sa pustil do online nákupu lístka a miestenky v rýchliku Dargov. Hneď po výbere vlaku mi bol ponúknutý príplatok za prvú triedu. To ma celkom vzrušilo a spôsobilo mi to motýliky v podbrušku. Akože, chlapec z chudobnej rodiny v prvej triede? Ten príplatok 4,80 im musím dať! Ale zároveň som si povedal, že budem svoje financie míňať zodpovedne a preto som sa ešte rozhodol zisťovať, čo to vlastne cestovať v „jednotke“ znamená. Tri výhody na stránke dopravcu boli jasné:
– pohodlnejší vozeň
– služby navyše
– povinná miestenka
Viem, vôbec nie sú jasné. Pohodlnejší vozeň je veľmi vágna výhoda, technicky asi bude úplne rovnaký, ako tie z ostatných tried, ale idem predpokladať, že to znamená menej ľudí a viac miesta, takže dobre. Povinná miestenka môže nahradiť aforizmus o optimistovi a pesimistovi a poloprázdnom a poloplnom poháre. Optimista si povie, že to je výhoda a pesimista, že povinnosť. Aj keď áno, chápem, zaručuje mi to, že sa nikto nepostaví 5 centimetrov odo mňa a nebude mi štyriapol hodiny čumieť do výstrihu. Tým pádom môžu veľký význam nadobudnúť tie absolútne nijak nešpecifikované služby navyše. Moje predstavy, ako sa o mňa starajú tri dvadsaťročné sprievodkyne, kŕmia ma hroznom a ovievajú vejárom, rozplynula Janka zhrnutím: „Dajú Ti tam noviny a pol litra minerálky.“ Nakoniec som si to neobjednal, lebo tam už nebolo osamotené miesto. To bola, samozrejme, chyba. Dvojkový vozeň bol príjemne neomiestenkovaný. Síce som úplne neopomenul možnosť, že veľa ľudí pôjde bez miestenky a že aj veľa pristúpi, aj tak som si myslel, že to tam bude voľnejšie. Inak nákup bez problémov.
Odchod z Hlavnej stanice bol 10:13. A asi bolo dobre, že som nešiel šoférovať, lebo trošku „pokrčený“ som bol. Na mojom mieste sedela taká mladá baba. Ešte aj ja si zo starých čias pamätám, že miesta, na ktorých sú predané miestenky, sú označené, aby si na ne nesadal niekto iný a aby sa vyhlo rošádam, ale na to už asi v dnešnej uponáhľanej dobe nezostáva čas. No keď som videl, ako sa dievča hotuje zdvihnúť sa a pobrať si celú batožinu, tak som jej proste povedal, nech tam zostane a sadol som si oproti. Že ak niekomu sedím na mieste ja, tak ju potom vyhodím. Absolútny dejový zvrat spôsobila iná mladá dáma, ktorá prišla za tou prvou, že jej sedí na mieste. Tá teda odišla. Bol som zmätený. Primárne som predpokladal, že som urobil chybu ja, moja roztržitosť to pripúšťa, ale teda skontroloval som a bol som správne. Tak som sa slečne aj ozval. Tá po piatich minútach hľadania vytiahla miestenku, kde sa potvrdilo, že bola nesprávne. Tak som si sadol na to svoje miesto. Medzitým bolo 10:23 a vlak sa nepohol. Ale človek toho toľko rieši, že si ani nevšimne.
S asi 15-minútovým meškaním sme sa dali do pohybu. Boli sme v rýchliku, takže najbližšia zastávka bola až na Vinohradoch. Tam si do môjho oddelenia so štyrmi miestami prisadla pani, ktorej ošumtelosť mi vrazila do nosa, aj keď som mal rúško. O chvíľu neskôr si rovno vedľa mňa sadol pán, ktorý pred tým sedel na sedadle s miestenkou a bol to…bezdomovec. Takto, fakt proti tým ľuďom nič nemám, boli slušní, tichučko sedeli a chápem, že ak sa potrebujú niekam dostať, využijú hromadnú dopravu. Ale úprimne mi vadilo, že boli reálne špinaví a smradľaví (čo by som bez rúška trpel omnoho viac) a prichytil som sa ľutovať, že som nezobral tú prvú triedu. Nuž ale aj tak som bol hladný a tak nadišiel čas ísť na výlet do jedálenského vozňa. Na sedadle som si nechal položenú mikinu, nech je aspoň nejakým spôsobom komunikované, že je na ňom miestenka a dal som sa na cestu.
Cítil som sa ako Arťom v Metre 2033 – prechod medzi každým vagónom bol z jednej spoločnosti a kultúry do inej. Pravidlá sa menili. V jednom vozni pri dverách ležal asi 200-kilogramový chlapec. Netuším, či bol v ebriete, alebo mal nejakú diagnózu. Jeho nejaký kamarát ma ubezpečil, že: „Kámo, tadeto asi neprejdeš“. Lenže to neodhadol moju túžbu po vyrovnávacom pive a nejakom jedle a popravde, ani ja som netušil, že ovládam parkour. Nejak som sa teda poprepletal do takého bistro vozňa, kde ma barmanka milo vysmiala, že jedálenský je beznádejne plný a že už ľudia čakajú na uvoľnenie. Ale mali Plzeň, ktorá ma celkom rozveselila.
Približne pri Leopoldove som už ale naozaj vyhladol a opýtal som sa, pomaly ako dievčatko so zápalkami, či by mi aspoň chrumky nepredali. A z nej vypadlo, že veď snacky mi vedia dať aj tu. Vďaka tomu som sa v Žiline dostal ku záchrannému hotdogu. Po ďalších dvoch pivách som bol ešte veselší, ale aj tak som nebol ani zďaleka najnajebanejší z osadenstva. Ten bistrovozeň mal tiež atmosféru samu o sebe. Vznikali tam priateľstvá, rozčúlenia nad neúspešnými platbami v termináli, riešila sa korona, politika, u mňa osobne trikrát, či som pristúpil a celkovo sa to dalo vydržať, len teda som tam zaberal miesto dosť dlhý čas. Pravdepodobne vedúca vlaku ešte celkom prísnym hlasom hlásila do reproduktorov, že máme ospravedlniť meškanie, ktoré vzniklo „z dopravných dôvodov“. To je ako keď vám zamrzne aplikácia v počítači a chybová hláška vypíše, že sa to stalo z výpočtovotechnických dôvodov.
V Štrbe som sa rozhodol, že sa vrátim na svoje miesto do svojho vagóna. Tam som mal pocit, akoby som sa vrátil z vojny. Nič nebolo ako pred tým. Všetci ľudia vymenení, úplne iná vrava, moja mikina hodená v odkladacom priestore nad hlavami, na mojom mieste niekto iný, moja frajerka si našla iného… Ok, to nie, ale jediné šťastie bolo, že existovalo ešte jedno voľné miesto, lebo na posledných 15 minút som nechcel vyhadzovať nikoho.
Pozeral som si prípoj do Tatranskej Lomnice, nebolo to extra výhodné a prestoj by si vyžadoval ďalšie tankovanie piva, z čoho vyplývalo dosť veľké riziko, že do Tatier dorazím jak činka. Toto riziko, našťastie, vyriešila Jankina usmiata tvár v Poprade na stanici. Keďže počasie nebolo nič moc, tak nešli na túru a vyzdvihli ma. To je koniec príbehu.
Nebolelo to a nič strašné sa mi nestalo. Nemusel som byť odpočinutý a sústredený na jazdu autom a mohol som si čítať alebo robiť na notebooku alebo kadečo. Asi som aj čosi ušetril. Avšak stálo ma to aj s cestou na stanicu asi hodinu a pol navyše, a to som nemusel riešiť cestu z Popradu do Lomnice hromadnou dopravou. Nemal som flexibilitu a zvyšok som popísal vyššie. Bez batožiny. Ktovie prečo sa toho zastáva tak veľa ľudí. Mňa rozčuľujú názory tých kadejak progresívne zmýšľajúcich ľudí, že teraz húfne presadneme z áut do vlakov a náš jediný problém v zelenej budúcnosti bude, aby nás príliš neoslepovalo slniečko odrážajúce sa od solárnych kolektorov. Ťažko.