Posledný týždeň sme mali celkom perno a za 6 dní sme prešli 3 štáty. Krajina sa menila, už sme konečne videli zelené lesy, jazerá s vodou a na oblohe oblaky. Raz nám dokonca asi 15 sekúnd aj pršalo. Celkovo sme tu najazdili 4 741 km.
Z Californie sme sa presunuli do Arizony, kde bol naším cieľom Grand Canyon. Bývali sme v milej dedinke Williams, ktorá je celá vo westernovom štýle a ešte stále ťaží z už zašlej slávy Route 66. Samotný Grand Canyon bol úchvatný zážitok. Aj keď je pravda, že sme mali dosť nízke očakávania, brali sme to skôr ako povinnú jazdu na tejto ceste. Ale keď sme sa zrazu pozreli na ten majestátny kaňon, v ktorom sa ani nedá vidieť, kde sa začína a končí, asi nám aj doslova padla sánka. Boli sme z južnej strany, kde sa dalo ísť aj na takú asi 5 km dlhú túru popri kaňone. Tak to nebolo len, že sme prišli, odfotili a odišli, ale aj sme si to vychutnali. Je to fascinujúce, keď si o tom človek číta, ako sa to všetko milióny, alebo aj miliardy rokov formovalo a je tam vidieť všetky tie jednotlivé vrstvy hornín. Človek si uvedomí, aký je maličký. Pišta chce teraz zavesiť testerskú kariéru na klinec a stať sa geológom. A keďže sa vždy doobeda motáme, prišli sme tam až neskôr poobede a videli sme vďaka tomu aj kaňon v zapadajúcom slnku, keď sa všetky tie farby ešte viac zvýraznili.
Ďalším cieľom bol Utah a v ňom územie kmeňa Navajo, Monument Valley. Cestou k nemu sme zažili snáď všetky druhy krajiny, opäť to bola na chvíľu vyprahnutá púšť, potom sa zmenila na zalesnenú časť a nakoniec sa nám ukázali obrovské skalnaté útvary všetkých farieb a tvarov. Počas jazdy cez Arizonu sa nám ani neviem presne kedy zmenil čas, čo je veľmi zaujímavé, že jeden štát má dve časové pásma. Samotné Monument Valley je nádherné. Nie sú to len tie notoricky známe tri skaly, ale pomerne rozsiahle územie, cez ktoré vedie cesta a môžete sa kochať z každej strany. Je tam aj takzvaný Forest Gump point – miesto, kde sa Forest rozhodol, že sa mu už nechce ďalej behať. Je to aj na mape označené, tak tam všetci zastavujú a fotia sa. Samozrejme, že aj my. Highlightom sú ale práve tie známe skaly, na ktoré je krásny výhľad z návštevníckeho centra a aj tam sa nám podarilo prísť práve tesne pred západom slnka.
Poslednou zastávkou na našej ceste bol Aspen v Colorade. Ja som tam veľmi chcela ísť kvôli prírode, ale uchvátilo ma aj samotné mestečko. Je to totálne neamerické, nie sú tam žiadne široké ulice, žiadne obchodné reťazce ani fastfoody s obrovskými parkoviskami. Práve naopak, sú tam malebné uličky, drevené farebné domčeky, obchodíky a kaviarne. Sme sa smiali, že americkí boháči si postavili Švajčiarsko, nech nemusia tak ďaleko cestovať. Je to vo výške asi ako Gerlach a ešte je to celé obkolesené vysokými horami. A na to, aká je to vychýrená destinácia, ma veľmi milo prekvapilo, že tam nie sú žiadne obrovské hotelové komplexy, žiaden naleštený chladný luxus. Nuž, zvykla by som si tam. Pôvodný plán bol požičať si bicykle, ale pri cenách 200 dolárov/osoba/deň sme si to rozmysleli. Išli sme autobusom na výlet k Maroon Bells, čo sú také dve horské veže pripomínajúce zvony a dá sa s výhľadom na ne spraviť pekná túra cez 2 horské jazerá. Bola to nádhera a do toho tie jesenné farby. Stále som zakopávala, lebo s tými výhľadmi sa nedalo pozerať pod nohy. A videli sme aj rodinku losov, aj keď len z autobusu.
V Aspene sme na záver našej svadobnej cesty išli aj na rozlúčkovú večeru. Vybrali sme si taký steakhouse, podľa fotiek to vyzeral ako normálny bar a ceny boli ako v bratislavských steakových reštikách. Ale keď sme tam prišli, pochopili sme, že toto asi nie je podnik pre nás. Ľudia tam boli vo večerných róbach a ja som sa pri stole cítila ako pretty woman, keď nevedela, ktorý príbor má na čo použiť. A prvý raz som zažila, že nám čašník niečím ako veľká žiletka po dojedení stieral omrvinky zo stola. Pre ilustráciu, Pišta mal mikinu s nášivkami Harry Potter, tričko Top Gun a kraťase. Ja som mala rifle, mikinu a tenisky zaprášené snáď ešte z Death Valley. Čašníci sa k nám ale správali veľmi pekne a pre tú ich panna cottu sa tam asi raz aj vrátim. Potom sme pokračovali v nejakom bare (ktorý už našťastie nebol taký posh) a zistili sme, že čašníkova frajerka je z Košíc, tak sme to tam celkom roztočili. Dostali sme aj tequilu na účet podniku a zapadli sme tam ani neviem dokedy. To bol nás predposledný večer a posledný sme boli celkom unavení, tak sme sa boli len prejsť po meste a v jednej pekárni sme si kúpili čaj. Pišta išiel von a ja som sa ešte zo zvedavosti pozerala, aké tam majú koláče. Zrazu ma oslovila predavačka a dala mi do ruky taštičku s koláčikmi a sprisahanecky na mňa žmurkla. Asi som vyzerala ako chuderka, ktorej manžel zakazuje koláče. Ale bolo to aj veľmi milé. Tak sme sedeli na námestí pred pekárňou až kým sa zotmelo a to bol záver nášho epického roadtripu. Život na cestách je krásny.
