Na letisko sme išli prakticky z Antolskej, kde mi, našťastie, nepotvrdili zápal slepého čreva. Síce som bola ubolená, ale rozhodli sme sa ísť. Ešte som si pre istotu skontrolovala, čo všetko mám v poistení. Naša odložená svadobná cesta sa začala v San Franciscu. Tam sme sa hneď na začiatku v hoteli strápnili, keď som sa išla sťažovať, že nám nefunguje kartička na otvorenie dverí. Recepčný išiel so mnou hore a vysvetlil mi, že sa snažím otvoriť iné dvere. Ráno sa išiel sťažovať Pišta, že nám nefunguje sprcha. Tak mu recepčný vysvetlil, ako ju máme zapnúť.
Ako prvé sme navštívili štvrť, kde sa zdržiavali beatnici. Spomínala som na mládí, keď sme si čítali ich knihy a chceli žiť rovnako. Boli sme v kníhkupectve City Light Bookstore, kde kedysi písali a aj vydávali knihy. Okrem Kerouaca, Ginsberga, Ferlinghettiho, či Brautigana tam mali napr. aj preloženého Haškovho Švejka do angličtiny. A milión ďalších knižiek, bol to taký trojposchodový knižný chrám, z ktorého sme nevedeli pár hodín odísť. Hneď vedľa bol bar Vesuvio, kde sa beatnici stretávali, chľastávali a hľadali múzu. Bol to aj prvý bar, kde sa pri jazzovom podmaze zhudobňovali beatnické básne. Tiež sme tam na niekoľko hodín zapadli, hoci sme žiadnu báseň nenapísali.
V prvé ráno sme si všimli samojazdiace autá a najprv sme si hovorili, že asi ich tu testujú. Ale postupne sa nám ich zdalo nejak fakt veľa v uliciach a pochopili sme, že ich netestujú, ale je to tu úplne bežná taxi služba. Ja som to hneď chcela vyskúšať, Pišta sa odhodlal až po pár drinkoch. Veľmi komplikovane sme si teda stiahli appku a objednali. Pišta celý čas tomu nevodičovi pindal do šoférovania (Spomaľ! Vidíš toho chodca? Zboku ide auto!) Pre mňa to bola sranda, mala som celý čas pocit, že šoféruje duch. Vidíte, ako sa otáča volant, ale nikto nesedí na šoférskom sedadle. Ale nejakým zvláštnym spôsobom som tomu stroju a systému dôverovala.
Taxi bez vodiča nás doviezol na Pier 39, čo je veľmi príjemný prístav s výhľadom na Alcatraz, veľa barmi, reštikami a obchodíkmi. A čo nás veľmi milo prekvapilo a potešilo, žijú tam tulene! Bolo to veľmi smiešne ich pozorovať, sú obrovské a váľajú sa jeden po druhom, potom sa hodia do vody a potom z nej aj s tým obrovským ťažkým telom vedia vyskočiť späť na mólo.
Golden Gate sme si nechali na posledný podvečer a tiež sme sa k nemu doviezli samojazdiacim taxi. Tentoraz som ja sedela vpredu, nech sa Pišta toľko nebojí. Človek si povie, že přitom taková blbost, ale fakt je ten most a pohľad na neho pekný. A keďže práve zapadalo slnko, mali sme Golden Gate v golden hour. A čo bolo tiež super na Golden Gate a v podstate zatiaľ všade tu, že tu nie sú davy turistov, nepredierame sa davmi. Keď si spomeniem na náš výlet do Ríma v máji, tak je to obrovský rozdiel!
Zo San Francisca sme si spravili ešte výlet smerom na sever do Napa Valley. Cestou som vedela o jednej knižnici Mill Valley Public Library, ktorú som veľmi chcela vidieť a stálo to za to. Je to malý domček na okraji lesa s obrovskými oknami a výhľadmi na stromy. Na zemi je koberec, všade sú také staré kreslá, skrátka chcete tam zostať navždy. Tiež sme sa tam nejaký čas zdržali a potom pokračovali do preslávenej vinárskej oblasti. Nemali sme dohodnutú žiadnu konkrétnu ochutnávku, ale aj cesta popri nekončiacich viniciach bola zážitok. Hrozno tam vozia obrovské nákladiaky s trojitými vlečkami. Zároveň je v tejto časti najstarší potravinový obchod v Kalifornii (1881), ktorý si zachoval svoje retro čaro. Kúpili sme aspoň jednu fľaštičku slávneho vína a vydali sa smer Yosemity.
Cestou sme videli kalifornské požiare „v plnej paráde“. Vedeli sme, že tam sú, ale vidieť ten obrovský dym a okolo neho vrtuľníky, k tomu všade strašné sucho a na teplomeri 37 stupňov Celzia (koncom septembra na severe Kalifornie) bolo dosť smutné. Celkovo nás prekvapilo, ako veľmi teplo a sucho tam v tomto období je. Stále sme v aute pozerali na ten teplomer a neverili vlastným očiam. Celou cestou bolo 37-39 stupňov.
V Yosemitoch bolo tiež veľmi teplo, v horách vo výške skoro 3000 metrov bolo tak 27. Aj tam nás prekvapilo, koľko je tam suchých stromov a niekde boli celé zhoreniská od požiarov. Všetko bolo vyschnuté, čo sa ukázalo aj pri túre k Mirror Lake. Prišli sme k nemu a nebola tam absolútne žiadna voda. Nemali sme teda ani lake a tým pádom ani mirror. Odhliadnuc od toho sú Yosemity nádherné. Boli sme pozrieť sekvoje, nevideli sme tie najväčšie, ale aj tieto boli majestátne a keď si človek uvedomí, že tam stoja a rastú vyše 2000 rokov, je to úchvatné. Dokonca sme si čítali, že sekvoje sa tak adaptovali, že už na svoj rast potrebujú oheň, preto vedia prežiť aj v tých častých požiaroch. Najviac sme sa tešili na skalu El Capitan. Je ho vidieť hneď, ako človek vstúpi do Yosemite Valley, ale my sme si k nemu urobili peší okruh cez celé údolie. Tam to už bolo menej suché a mali sme krásne výhľady na všetky skaly v okolí. A potom sme stáli pod tým slávnym El Capom a nechápali, ako to môže niekto vyliezť a ako to môže niekto vyliezť bez istenia. Klobúk dolu. My sme si tam na počesť Honnolda a Ondru dali aspoň lepeňák ako správni Slováci.
Ďalší nečakaný highlight z Yosemitov bolo naše ubytko. Hľadali sme ho deň pred cestou a našli sme nejakú super zľavu na veľký dom v miestnej chatovej oblasti, kde sme mali obrovskú kuchyňu s obývačkou, tri spálne, dve kúpeľne, terasu tak pre 30 ľudí s grilom a posedením a výhľadom na les, 4 televízory, na ktorých išiel kanál, kde nonstop dávali diely Star Treku, takže o Pištu som na pár hodín vždy prišla. A to všetko za cenu ako stanovanie v Yosemitoch! Ťažko sa odtiaľ odchádzalo.
Ďalšia naša cesta viedla do Las Vegas cez Death Valley. Mimochodom na google maps to prekladajú ako Dolina smrti, čo znie fakt hrôzostrašne (doteraz sme to poznali ako údolie, čo nám znelo tak nejak prívetivejšie). Po tých teplotách, čo sme v tieto dni zažívali, sme si aj hovorili, že ísť do Death Valley je zbytočné, ale tak išli sme si to pozrieť. Presúvali sme sa 6 hodín cez obrovské vyprahlé miesta, sucho, teplo, teplo a sucho, 38 stupňov, 39, 40, 41 a takto teplomer stúpal, až sme prišli do stredu tejto oblasti, kde bolo 44. Rekord je 57, tak to sme mali ešte dobré. Vďaka Karaske sme mali tip na 2 krásne miesta- Artist Pallete sú také hory, ktoré naozaj vyzerajú ako umelecké plátno. Usadeniny v tamojšej pôde a skalách hýria rôznymi farbami a vyzerajú, akoby ich tam niekto namaľoval. Neďaleko odtiaľ je Badwater Basin, čo je najnižšie položené miesto v USA. Je to taká planina, kde je všade soľ a je to 85 metrov pod hladinou mora.
Odtiaľ sme pokračovali do Las Vegas cez stále nekončiacu púšť a 40 stupňové teploty. Miestami sme videli šípky na camping a nechápali sme, kto tam môže chodiť kempovať. Keď sme prichádzali o 18:30 do Las Vegas, bolo 38 stupňov. Ani sa nám nechcelo vyliezť z auta.
Nakoniec sme to zvládli a musím povedať, že sme si to mesto hriechu aj užili. Človek sa musí odosobniť od toho, aká obrovská ekologická katastrofa to je, keď niekto vystavia mega kasína a hotely s nonstop klímou na mieste, kde nie sú absolútne žiadne prírodné zdroje. Ja som tam ani nechcela ísť, len Pišta chcel zažiť noc v Las Vegas. Myslela som si, že to tam bude veľmi posh so sporo odetými krupierkami a že sa tam budem cítiť úplne od veci. Ale chodia tam úplne bežní ľudia, aj krupiéri sú milí a sympatickí, tak sme si trochu aj zagemblovali, vyhrali 50 dolárov, prehrali 110 a spokojní sme išli spať. Odtiaľ sa presúvame do Los Angeles a tešíme sa najmä nato, že tam je 26 stupňov!
