Tak teda ideme. Po troch rokoch, čo si s našou milovanou Karaskou (mojou kolegyňou) sľubujeme, že sa vyberieme na východ do jej rodného kraja, sa nám to podarilo. Niektorí „západniari“ sa nám uchechtli, že čo tam chceme týždeň robiť. No predsa Jasenov, Humenné, Starina, Domaša, Šírava, Vihorlat, Morské oko, drevené kostolíky, tokajský región, veď to všetko ani nestihneme! A veru sme ani nestihli.
Po robote ešte rýchlo kupujem sprej proti medveďom a vyrážame. Cesta ubehla rýchlo a v piatok pred polnocou sme dorazili do nášho hotela v Humennom. Tam to ale vôbec nevyzeralo na hlbokú noc. V reštaurácii boli zabávajúci sa starší ľudia a v lobby sa zase motali špinaví metalisti. Recepčná nám vysvetľuje, že je tu oslava 60-ky a zároveň sú tu ubytovaní návštevníci festivalu Rock pod Sninským kameňom. Z repráku hralo diri-diri-din di-diri-din-don-da, láska vtedy krásna je, keď je skromná, tety v pastelových šatoch a s karfiolmi na hlave tancovali a do toho tí čierni rockeri s blatovými nohami a očnou linkou. Ešteže pani recepčná dlho nevedela nájsť našu rezerváciu, inak by sme o toto milé divadlo prišli. Pýtala sa nás, či tiež ideme na festival. Odpovedáme, že my sme sem prišli na Jasenovský hrad. „Ale viete, že je tam medvedica s malými?“ A vysvetľuje nám, kade máme ísť, aby sme ju nestretli. Pýtame sa, dokedy je otvorený bar. Usmiala sa, že do druhej, ale dnes bude určite dlhšie. Tak sme to na privítanie využili.
Ráno sme zavítali do obce Jasenov (hneď vedľa Humenného), zoznámili sa s pani Karasovou a pánom Karasom, dali si na odvahu jeho domácu a vybrali sa na hrad. Vyzbrojení sprejom proti medveďom sa nahlas rozprávame, aj keď pri stúpaní do kopca je to celkom náročné. Našli sa tam aj iní odvážlivci, dokonca rodiny s deťmi, čo nás trochu upokojilo. Hrad bol krásny. Zrúcanina na kopci s nádhernými výhľadmi a veľa zákutí, ktoré mohol človek donekonečna skúmať. Našu zvedavosť zastavila prichádzajúca búrka. Chvíľu váhame, či radšej rýchlo ísť, alebo sa schovať. Rozhodli sme sa ísť a do desiatich minút začalo strašne liať. Premočilo nás aj napriek tomu, že sme boli celý čas v lese. Ale bolo teplo a zhodli sme sa, že už dávno sme takto poriadne nezmokli a bolo to vlastne veľmi príjemné. Popoludní sme ešte stihli kaštieľ v Humennom, tiež veľmi pekná a udržiavaná pamiatka. Večer sme sa stretli s našou kolegyňou Jankou Veľasovou Tóthovou, ktorá má pod palcom Humenné a zvažovali sme, či ísť zajtra do Užhorodu. Túto myšlienku nám Karaska vnukla už skôr, takže sme pre istotu vzali aj pasy. Do úvahy pripadali dva spôsoby: autom cez Vyšné Nemecké, alebo prísť na hranicu vo Veľkých Slamencoch, nechať tam auto, prejsť peši a na Ukrajine si vziať taxík. Nakoniec sme zvolili druhú možnosť a ráno vyrazili do neznáma.
Na parkovisku pri hranici nás čakali traja malí rómski chlapci s vražedným pohľadom. „Daj peňáz!“ Snažíme sa im vysvetliť, že len tak im peňáz nedáme, ale sú neoblomní. Nakoniec Karaska vystúpi a my ju pozorujeme v spätnom zrkadle ako gestikuluje a niečo im vysvetľuje. Dala im 85 centov, naše jediné drobné, a dúfali sme, že nám nedoškriabu auto. Karaska im ešte kričí, nech si založia biznis, keď chcú peniaze a ideme na hranicu. Mám potrebu všetko dokumentovať, ale pani colníčka ma upozorňuje, že je to zakázané. Pýtajú sa dôvod cesty, odpovedáme turistika a púšťajú nás. Z druhej strany hranice už stoja taxikári a tak si hneď prvého berieme. Volá sa Jozef, starší pán, pôvodom Maďar. Vraj kedysi tam stálo oveľa viac taxikárov a mali čo robiť, ale od začiatku pandémie ľudia prestali chodiť. Naša prvá zastávka je trh. Ja som nevedela úplne, o čo ide, predstavovala som si to tak malebne s lokálnymi výrobkami. Tento trh bol však taký návrat v čase, ako kedysi u nás nedeľné burzy. Oblečenie, domáce potreby, čistiace prostriedky, autodiely, … Všetko vedľa seba. Hovorím si, čo tu budeme hodinu robiť a snažím sa to len rýchlo prejsť, veď čo už by som si tu ja len kúpila… A o 15 minút som sa pristihla, ako si skúšam šaty a teda aj ich kupujem, veď treba podporiť tú ich ekonomiku. Objednali sme si ešte ukrajinské pivo, ukrajinské nealko pivo, americkú coca-colu, zaplatili v prepočte 2,50 € a potom s Jozefom pokračovali do mesta. Užhorod je veľmi milé a príjemné mesto. Musím sa priznať, že som mala predsudky a čakala, že to bude také zaostalejšie. Ale nebolo. Centrum má kopec pekných uličiek, nad mestom je hrad s výhľadom, je sa tam kde najesť i posedieť, jedno poobedie bolo aj málo. Vraciame sa s Jozefom naspäť a na hranici ešte navštevujeme obchod. „Nechcete tvrdý alkohol, cigarety, kečup, majonézu?“ Pýta sa pani predavačka. Zaujímavý výber. „Nepotrebujeme nič,“ odpovedáme. Počul to jeden pán a poprosil nás, či by sme mu nezobrali povolený limit cigariet. A veď čo by nie. Tak pašujeme ešte každý 2 balíky a ideme späť. Auto sme našli neporušené, 85 centov asi pomohlo.
Ďalší deň Pišta home-officuje doma u Karasovcov a my sa venujeme spoznávaniu okolia autoturistikou. Prvá zastávka je Starina – najväčšia zásobáreň pitnej vody v strednej Európe. K jazeru sa od cesty nedá ísť. Nad jazerom je však vyhliadka s nádherným výhľadom. Čítame si o vysídlených dedinách a potom pokračujeme ďalej. Jazdíme po ceste obklopené nekonečnými lesmi, sýto zelenými aj uprostred leta a hustými ako prales. Počúvame rádio Šírava, míňame všade prítomné bocianie hniezda a ďalšie hrady – Brekovský, Viniansky, Čičva. Zastavujeme v dedinke Topoľa, kde je vojenský cintorín a pri ňom malebný kostol. Ďalší kostolík obdivujeme v obci Ruský potok. Zašli sme až najďalej na východ, ako sa len dá – do obce Nová Sedlica. Práve tu, v najvýchodnejšej obci na Slovensku, sa nachdádza chalúpka deduška Večerníčka – domček, podľa ktorého nakreslili Večerníčkov dom. Je to pri potoku aj s lavičkou, mostíkom a maketou ďalšieho dreveného kostolíka. V Novej Sedlici stretávame aj mladého turistu a za to, že nás odfotil, ho vezieme do Sniny. Sťažuje sa nám, že už má 18 a rodičia ho nechcú samého púšťať na túry 😊
Večer sme sa presunuli na Domašu, kde sme si na druhý deň chceli urobiť „beach day“. Karaska ma nechcela pustiť samú plávať, lebo vraj sú tam prúdy a veľa ľudí sa tam už utopilo. Po chvíľke na pláži nás aj tak vyhnal ďalší lejak. Našťastie podvečer už nepršalo a mohli sme si vychutnať plavbu po tomto obrovskom jazere. Je to veľmi milo urobené, z repráku púšťajú príbeh tejto vodnej nádrže na pozadí slovenských dejín. Príbehy sú prepojené s piesňami a tak si človek vypočuje všeličo od ľudových piesní, božského Káju, Michala Davida, Sľúbili sme si lásku, až po Drišľak a skladbu „Domaša, Domaša, ty si pýcha naša“, ktorá sa chtiac či nechtiac stala potom hymnou účastníkov nášho zájazdu.
V stredu sme sa rozhodli ísť pozrieť Morské oko, ktoré sa prekvapivo nevolá Morské oko, ale Veľké Vihorlatské jazero. Ako uvádza náučná tabuľka, nie je to horské jazero, ani pozostatok mora a preto je tento zaužívaný názov nesprávny. Každopádne je to veľmi pekné jazero obklopené hustým lesom. Dá sa tam ísť cez vrch Sninský kameň, alebo Vihorľat, alebo ako my, asi 20 minút z parkoviska 😊. Okrem krásnej panenskej prírody je tam aj malý kaštieľ a bufet, ale, našťastie, zatiaľ žiadna výstavba veľkých hotelov. Ani tu nás však neminul dážď a opäť sme dosť premokli. Skryli sme sa v altánku na pol ceste k parkovisku. Medzi rečou Karaska povedala slovo pršiplášť a ja som si uvedomila, že celý čas nosím v ruksaku pršiplášť. Aj tie predošlé dni, keď sme zmokli. Tak som ho vytiahla aspoň na posledných 5 minút dažďa.
Popoludní sme sa presunuli na Tokaj, kde sme spali jednu noc a mali sme tam aj ochutnávku vín. Nám s Pištom tie tokajské vína až tak nešmakovali, ale bolo zaujímavé sa o nich dozvedať a vraj sa do nich oplatí aj investovať. A podľa historických záznamov majú aj liečivé účinky. Zdroje však pripomínajú, že len v obmedzených množstvách.
Na druhý deň odprevádzame Karasku na autobus smer Trebišov a Humenné a my ešte zostávame bicyklovať. Hoci sa celý tokajský región zdá byť rovinka, nie je to úplne tak. Sú tam dlhé ťahavé kopce, kde sme chytili protivietor a zrazu to až také easy nebolo. Mohli sme sa aspoň kochať nekonečnými vinicami, výhľadom na kopce v Maďarsku a malebnými pivničkami. V obci Malá Tŕňa je aj veľmi pekná vyhliadka v tvare vínneho suda. Dedinky sú blízko pri sebe a tak sme ich za cca tri hodiny cesty prešli asi šesť. Jeden sedemkilometrový úsek sme išli po hlavnej ceste, inak vedie trasa cez menej frekventované ulice. Jednou z dedín bola aj Veľká Borša, kde je veľmi vkusne zrekonštruovaný kaštieľ s príjemnou reštikou ideálnou na cyklo obed. Pišta si nielen tu, ale všade, kde sme ten týždeň boli, všimol zvláštny fenomén britských áut na východnom Slovensku. Každý deň sme videli aspoň dve. Prečo práve tam a prečo toľko? Keď niekto dlhodobe žije a pracuje v Anglicku, oplatí sa mu terigať s autom, ktoré tam má prihlásené, na Slovensko? Ak áno, prečo to robia len východniari? Záhada.
V Tokajskom regióne sa naša púť východom skončila, pokračovali sme však ešte na severozápad, do mojej milovanej Zázrivej, odkiaľ pochádzal môj dedko aj mama. Pre mňa to bolo vždy čarovné miesto a teraz ešte viac. Celý čas som rozmýšľala, aké krásne miesto si vybrali na príchod na tento svet. Počasie (a naša únava) nám v piatok dovoľovali len malú prechádzku, výhľad z izby nám však k spokojnosti úplne stačil.
Cestu domov v sobotu sme ešte využili na výlet k Starému hradu oproti Strečnu, odkiaľ je krásny výhľad na Domašinský meander (ktorý nemá nič s Domašou). Keď človek stojí v zápche pod Strečnom, si ani neuvedomuje, okolo akého krásneho prírodného úkazu ide. Je to miesto, kde sa Váh stáča o 180 stupňov, prirovnávajú ho k meandru „Koňská podkova“ v Grand Canyone a pozorovať ho zo zrúcaniny hradu je naozaj čarovné.
